Na konci pradejín a na začiatku rozprávania o patriarchoch je Božie oslovenie Abraháma. Po nešťastí pádu babylonskej veže, do ktorého padlo ľudstvo svojou pýchou, vypínavosťou a snahou o moc, Boh nerezignuje na človeka a vyvolí si z národov jedného muža, aby s ním začal nové dejiny nie len jeho spásy ale záchrany všetkých ľudí. Meno ABRAM má pôvod z babylonského slova, Abu- otec a ramu- milovať. To znamená “milovať otca”. Predĺžením Abrama na Abrahám má toto meno pre Izraelitov význam ,, Otec zväzku ľudí.” A tak s novým menom začína aj pre neho nová životná etapa. Abrahám na zavolanie Hospodinovo má zanechať, opustiť svoju vlasť, starých priateľov, spoločenstvo, kultúru, pastviny. Na slovo Boha odchádza na neznáme miesto, v ústrety nepoznanej budúcnosti, v podstate do neistoty. To riziko sa zdá byť ohromné. Ale Boží prísľub a to zjavenie Hospodinovo muselo byt veľmi silné a hodné dôvery. Má sa stáť otcom veľkého národa. Božie požehnanie znamená plodnosť, ochranu a blahobyt rodiny, zdravie stád. Ale to požehnanie má ešte vyšší presah znamená viac, spásu. V porovnaní s vtedajšími historickými udalosťami, veľkolepou kultúrou Mezopotámie, sa udalosti okolo Abraháma javili ako niečo bezvýznamné. Nelíšili sa od nespočetných putovaní nomádov ,,aramejského sťahovania.” a predsa je tu niečo výnimočné. Po Božej výzve, skrze Božie slovo a hlbokú Abrahámovu vieru, sa začali nové dejiny – dejiny spásy.

Dejiny celého ľudstva sú naplnené božou priazňou a božia pravda je tak hlásaná rôznymi náboženstvami. Ako čítame v Biblii, Boh vystupuje zo svojej skrytosti a my ho môžeme vnímať, prijímať v slove i v skutkoch. Abrahámovska bezvýhradná viera, poslušnosť až na hranu, dôvera v Boha ako dobro a láska, nás sprevádza počas celých dejín a zvlášť v dnešnej rozkolísanej dobe neviery, skepsy, neistoty, ukazuje zachraňujúcu silu abrahámovskej viery.

Téma uzdravujúcej viery sa tiahne všetkými dnešnými čítaniami. Evanjelium hovorí o človeku z poslednej kategórie ľudí. Mýtnik Matúš bol jedným z tých, ktorí sa zakopali vo svojej mýtnici. Znevažovaný, opovrhovaný ostatnými, jednak, že kolaboroval s okupantskou mocou Ríma a jednak dobrovoľne okrádal ľudí. K tomu sa pridružilo i klamstvo, podvody a všeličo iné. Bol teda kompletne zajatý a určite nebol vnútorne šťastným človekom. Na Ježišovo zavolanie ,,Poď za mnou, nasleduj ma,” rýchlo, pohotovo opustil svoju mýtnicu a vyšiel von zo svojej komfortnej zóny. To, do čoho išiel, bola jedna veľká neznáma. Uveril pozvaniu, volaniu. Ježišova akcia bola vlastne exodom, podobným tomu v Egypte.

Keby sa to zľahka parafrázovalo, tak vlastne každý z nás máme takú mýtnicu. Aká je ta moja?

• sklamanie, hnev, znechutenie…
• nechcem nič s nikým, lebo som zranený, frustrovaný
• alebo som paralyzovaný strachom, dusím sa…

POĎ VON zaznieva

• alebo je to rutina v práci, v rodine, pokazené vzťahy, zauzlenosť a bezvýchodiskovosť v mnohých situáciách
• či som zamotaný v rôznych závislostiach a neviem z nich vystúpiť.

POĎ VON – načúvajme tichému hlasu…

Každý z nás potrebuje počuť pozvanie, svoj exodus. Stačí uveriť, že náš Boh má meno MILOSRDENSTVO. Je to Boh, ktorý objíma, daruje sa bezvýhradne, skláňa sa, aby odpustil.