Včera pri Lucernáriu sme sa zamýšľali o Duchu predovšetkým ako o dychu, resp. vdychu života do prachu hmoty. A o ovocí prítomnosti Ducha – láske, pokoji, odpúšťaní.. Dnes sme počuli o inej prítomnosti Ducha – v prorokovaní, v ohnivých jazykoch a cudzích jazykoch a nárečiach a v prúdoch živej vody. Je to obdoba, ktorá bola badateľná v tom, ako sa dával poznať Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní: prostredníctvom hlasu a vo výzore záhradníka, oslávenými ranami a prechodom cez zatvorené dvere, ako pocestný pri lámaní chleba. Ukázal sa ako chcel, komu chcel a kedy chcel. Zakaždým to však bola komunikácia s blížnymi a vzájomné zdieľanie.

Tak je to aj s Duchom. Jeho výron nie je samoúčelný. Je ako živá voda a obnovuje tvárnosť zeme. V Nu sme počuli o dare proroctva pre komunitu Izraelitov. Nevieme, o čom tí 70-ti prorokovali, ale zrejme o niečom, čo súviselo s ich momentálnou situáciou putovania púšťou a prísľubom do budúcnosti. Takmer s istotou išlo o obnovu vzťahu dôvery k Hospodinovi a Mojžišovi, jeho služobníkovi. O čo lepšie by bolo, keby každý v Izraeli mal Ducha Hospodinaa prijímal jeho plán – uvedomoval si Mojžiš.

Snáď najznámejšie čítanie o Duchu zo Sk poukazuje na to, ako sa z ustrašených učeníkov zamknutých v miestnosti zo strachu pred vrchnosťou stávajú odvážni, rozjarení, radostní poslovia hotoví ísť a hlásať evanjelium. Po prvom šoku u poslucháčov a podozrení, že nie sú triezvi, zafungovalo racionálne a presvedčivé, sebavedomé vystúpenie Petra.  Duch otvoril myseľ a rozviazal jazyk Petrovi a ostatným z 12-tich, aby prehovorili, ale zároveň  zostúpil aj na poslucháčov, i keď menej dramaticky – otvoril im mysle a srdcia a dal im dar viery.

Tak sa už vtedy mohlo objaviť jeho pôsobenie ako prúdu živej vody, čo poeticky vkladá pisateľ Jánovho evanjelia do úst Ježišovi. Necháva pritom priestor pre obidve interpretácie:

– prameňom je Ježiš – takú narážku máme už pri stretnutí so Samaritánkou pri studni /J 4, 5-42/

– prameňom budú tí, ktorí uveria. Duch v nich bude pôsobiť, zmocní sa ich a uschopní pre činnosť vo svojom prostredí – pravda len pre tých, ktorí budú otvorení a ochotní akékoľvek posolstvo Ducha prijať – v slobode, zodpovednosti a poslušnosti.

Tak či tak,  nech zvolíme ktorúkoľvek interpretáciu, obidve nás vracajú k tomu, že Ježiš je ten sprostredkovateľ, ktorý nás privádza k Bohu Otcovi. Ale vieme ho nazývať Pánom len v Duchu, ktorý nám otvára Pravdu, je Tešiteľom /Paraklétos/, povzbudzuje nás a privádza k prameňo – k Bohu, do raja, do kráľovstva…

Tie dva verše z dnešného evanjelia sú prísľubom, ale aj naplnením, že Duch tu už je a ešte nie je /prezentná eschatologia/, teda aj my už žijeme Božie kráľovstvo aspoň občas, v zábleskoch, keď milujeme ako  Ježiš miloval a slúžime ako on slúžil. Lebo taká láska a služba  sú výsledkom pôsobenia a ovocím prítomnosti Ducha.