Vypočuli sme si  sedem čítaní zo SZ , jedno z NZ plus evanjelium.  Spojovacím článkom všetkých je Duch. Duch Boha Stvoriteľa, pôvodcu všetkého stvoreného – neživého i živého, /rastliny, živočíchy, nerasty, vesmír, čas…/ vrátane človeka. Autor perikopy z Gn si uvedomuje úbohosť a nepatrnosť človeka. Je to prach a to od samého začiatku, nie až vplyvom pádu do hriechu. Prach, aký utierame z nábytku, či prášime z kobercov. K takémuto prachu prirovnáva autor človeka, a to preto, aby zdôraznil veľkosť, lásku a milosrdenstvo Boha. Práve takýto prach je pre neho hmotou, ktorej vdýchne život. Boží dych = život, oživenie, podiel na čomsi božskom – na Božej existencií.

Boh tento prach nerozfúkol  do všetkých štyroch svetových strán, ale práve naopak – vdýchol mu život. Boží tvorčí pokyn postupoval aj ďalej – žena znamená súnaležitosť, vzájomnosť, jednotu v rozdielnosti, pokyn utvoriť s mužom dvojicu k práci, zábave, rozmnožovaniu, správcovstvu nad zvereným svetom.

Ako táto vízia Boha dopadla – sme sa dočítali v ďalších čítaniach. Sloboda sa zmenila na svojvôľu, zodpovednosť na nezodpovednosť a neposlušnosť.  Ale Boh neustále  udržiaval tú zástavu svojej vízie zdvihnutú – proroci boli tí, ktorí zmocnení Duchom Božím kreslili svetlé zajtrašky, povzbudzovali ľud, aby sa vrátil k Bohu a pridŕžal sa ho. Mnohé z týchto útešných proroctiev boli pokladané za splnené na Ježišovi. Stačí si spomenúť na perikopu o Emauzských učeníkoch.

Apoštol Pavol – realista a praktik -ukladá Galaťanom, aby slobodu brali ako povolanie a záväzok, ako priestor pre Kristovu lásku, t.j. služobnú otrockú lásku. Ježiš sa zriekol svojho božstva a bol považovaný iba za človeka /Flp 2, 6-7/. Teda za prach oživený Bohom Stvoriteľom. V duchu tohto apoštol vplyv Ducha Božieho, ktorý stotožňuje s Duchom Ježiša, hovorí o ovocí Ducha podobne ako keď v 1Kor 13 rozpráva o láske. Tu v Gal hovorí o tom, že tá láska je vlastne ovocím Ducha.

Jánovo evanjelium akoby vysvetľovalo a doplňovalo Pavlov pragmatizmus poetickejším a mystickejším spôsobom:

– Ježiš prekonáva vonkajšie zábrany /dvere/ i tie vnútorné /strach/

– vyzýva k pokoju – vnútornému pokoju, aký nedáva svet, ale skúsenosť, že nech sa deje čokoľvek, sme v Božej dlani – v jeho stvoriteľskom pláne

– tak, ako Ježiš prišiel na svet plniť Božiu vôľu, teda ukazovať na Božie kráľovstvo ako na niečo reálne, ktoré tu už je, aj keď nie v plnosti, tak posiela aj učeníkov – teda aj nás – pokračovať v tejto misií.

– zmocňuje k tomu svojim Duchom. Dýchol na nich – podobný tvorčí čin ako dych života od Boha Stvoriteľa v Gn.

Podľa ekumenického komentára k evanjeliu podľa Jána od J. Roskovca konštatovanie „Komu odpustíte hriechy…“ je klasicky janovská a je vlastne inak povedanou výzvou „Milujte sa  navzájom…“ – odpúšťajte si medzi sebou tu a teraz a veľmi rýchlo. Nečakajte, až to za vás urobí Boh. Ako naliehavá  táto výzva je nielen v rodinách, v cirkvách, medzi národmi a štátmi – to vidíme na každodennom živote.

Máme Ducha prisľúbeného, konajme teda v jeho poverení!