Nie je to nijako nová téma. V biblii sa objavuje už v knihe Gn, pri vyhnaní z raja. Potom pri potope, pri zničení Sodomy, ale najviac pri vyvedení z Egypta a prechode Rákosovým morom.  Proroci naprieč dejinami nabádali ľud k vernosti k Hospodinovi, lebo len tak dôjde záchrany.  A k vernosti, či skôr k odklonu od nevernosti – pokániu, metanoi volal aj posledný SZ prorok – Ján Krstiteľ.

Ježiš, ktorý mal s Hospodinom dokonale blízky vzťah otcovstva a synovstva, dozrel k plnosti viery a dôvery k Bohu v miere, kedy sa mohol odovzdať smrti s vyhlásením: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha!“

Či už túto vetu vyslovil Ježiš sám, , alebo mu ju do úst vložil pisateľ /Lk 23, 46 a porovnaj Ž 31,6/, nie je podstatné. Tak či tak odzrkadľuje skúsenosť jednotlivca  i mladej cirkvi, že človek sa sám zachrániť nedokáže  Je toľko vecí medzi nebom a zemou, ktoré nevieme ovplyvniť. Dokonca aj nami dobre mienené slová a skutky nemusia byť efektívne a priaznivo prijímané. Nemáme na to, aby sme zachránili svet ani seba!

Máme len dve možnosti: Alebo si zúfať, hodiť flintu do žita, zanevrieť na všetko a všetkých, alebo – pokorne uznať svoju nedostatočnosť, neschopnosť, hriešnosť – a prijať, že záchrana je jedine v Bohu – v jeho milosrdenstve, láske a ochote sa o nás postarať.

Apoštol Pavol na začiatku listu Tm /Tm 1,12/ hovorí: „Viem, komu som uveril.“ V ďalšom texte bilancujesvoje skúsenosti s ľuďmi i s Bohom naprieč celým svojim životom. V úryvku, ktorý sme dnes čítali, zdôrazňuje, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách. Bol „neužitočným sluhom“. Napriek všetkému, čo musel v živote prekonať a pretrpieť, si zachoval vieru – rozumej správnu a vernú náuku -ale aj dôveru v Ježiša Krista.  V toho, s ktorým sa stretol vo svojom mystickom zážitku, ako ho opísal Lk v Skutkoch /až na troch miestach: Sk 9, 1-22   Sk 22, 1-21   Sk 26, 9-23/, resp. apoštol sám v nesporne pavlovských listoch /1K 9,1. 15,8-10    2K 4,4-6. 12,1-6    Ga1, 11-24    

Fp 3,3-11/ . Tento mystický zážitok stretnutia so zmrtvychvstalým preňho znamenal metanoiu, celoživotný obrat, keď z vášnivého žida a prenasledovateľa kresťanov sa stal  rovnako vášnivý ohlasovateľ a celoživotný prívrženec Ježiša Krista.

 Na konci svojho života toto vyjadreni dôvery je takmer istotou – „Dobrý boj som bojoval, vieru som zachoval, už mi je pripravený veniec víťazstva!“ Zároveň však uvedomujúc si krehkosť svojich spolupracovníkov, ktorí ho opustili, keď ich ľudsky najviac potreboval, im veľkodušne odpúšťa, ako odpúšťa i  zlobu nepriateľom. Ale s trpkosťou a smútkom musí konštatovať, že jedine Boh je verný. Len v ňom je naša nádej hraničiaca s istotou, že smerujeme do Božieho kráľovstva, ktoré je nám pripravené od počiatku a dosiahnuté bude na konci vekov.