Už roky je pre mňa zaujímavý dnešný text z 1. knihy Samuelovej – hovorí o vyvolení malého človeka veľkým Bohom. Takto to bolo aj so Samuelom. Hospodin si pripravoval svojho služobníka Samuela už skôr, než sa narodil. Pisateľ knihy Samuelovej hovorí, že Samuel sa narodil ako žiadané a veľmi očakávané dieťa svojej matke Anne a otcovi Elkánovi. Odborníci na vzťahovú väzbu by povedali, že ju mal vďaka svojej najbližšej vzťahovej osobe pevnú a bezpečnú, lebo ho matka milovala a otec bol matke vernou oporou. Keď otec chcel odviesť malého Samuela do služby chrámu, matka si vyžiadala ešte ďalší čas na kojenie a odlúčenie. Aj vďaka tomu bol Samuel lepšie pripravený na úskalia budúceho života. Kedysi brali do anglickej armády len chlapcov, ktorí boli kojení do 5. rokov svojho života, lebo vtedy mali dostatočnú vnútornú odvahu a pokojne prežili v nádeji aj najtvrdšie boje.

Matka a otec pravdepodobne vytvorili Samuelovi taký vnútorný pocit bezpečia a tým do neho vložili vnútorný pokoj, že ho ako malého chlapca bez obáv mohli dať do služby i výchovy cudziemu mužovi Élimu, aby mu ich syn mohol slúžiť v chráme. Éli bol k nemu dobrý, Samuel ho mal rád. Samuel sa spočiatku zacvičoval do služby v chráme drobnými i väčšími prácami podľa vlastných možností, ktoré starnúci Éli postupne nemohol vykonávať. Jednej noci počul Samuel vysloviť svoje meno, a tak hneď poslušne vstal a šiel k Élimu, aby splnil čo potrebuje. Po treťom zavolaní Éli pochopil, že chlapca asi volá Hospodin. „V tých dňoch bolo Hospodinovo slovo vzácne a prorocké videnie nebývalo časté.“ Ani starý Éli si už takúto skúsenosť takmer nepamätal. O niekoľko tisícročí neskôr túto vzácnosť vyjadril Martin Buber v knihe Ja a Ty  slovami: Aké krehké sú chvíle, keď sa objavuje Ty!“, čím Buber popisuje melanchóliu ľudského údelu.

Vráťme sa však k Samuelovi. Aby Samuel počul Hospodinovo volanie, musel mať otvorené a čisté srdce. Rovnako sme na tom aj my; Hospodina nepočujeme vo svojom vnútri, keď je v ňom hurhaj.  Boží hlas zaznie len vo vnútornom tichu. Príde vtedy, keď sme otvorení, keď sme prázdni. Len prázdnu nádobu možno naplniť. A ten čas naplnenia, Božieho zavolania nemožno nijako ovplyvniť vlastným chcením. Martin Buber hovorí o hlbokom vzťahu Ja a Ty, povolávanom a povolávajúcom, konečnom, ktorý vchádza do nekonečného, ktorý potrebuje konečného. Boha, ale aj človeka možno stretnúť len vo vzťahu.

Vzťah je podľa Bubera bytostne označený ako človekom neprisvojiteľná vzájomnosť. Stretávam sa s Ty z milosti – Ty nemožno nájsť hľadaním. A tak vzťah znamená, že som vyvolený i volím. Rovnako to bolo i u mladého Samuela – bol vyvolený i si zvolil odpovedať tomu neznámemu Ty, ktorého počul vo svojom mladom živote prvý raz. Rovnako vyvolený bol Šimon, syn Jonášov, ktorého Ježiš nazval Petrom, či Natanel, ktorého Ježiš zazrel pod figovníkom.

Či už Samuel, alebo aj Ježišovi súčasníci, ktorí boli vyvolení a následne povolaní, odpovedali na Božie volanie súhlasom: Tu som, Pane. Aj nás volá Pán do vzťahu s ním každý deň. S ním zažívame dobrodružstvo, ktoré by sme neboli zažili s nikým iným. Už sme zistili, že vzťah, do ktorého sme vstúpili, je taký výlučný a nosný, že nás prenesie cez všetky úskalia, napĺňa nám pohár až po okraj a nosí nás spokojných vo svojom náručí.