„Toto robte na moju pamiatku“, čítame v 1K v slovách ustanovenia počas Večere na rozlúčku pred ukrižovaním Ježiša.  Vyskytujú sa aj Evanjeliu podľa Lk. V oboch prípadoch sú spojené s bohoslužobnou praxou kresťanov už od dôb v 1.st. po Kr.

Keď Ježiš už fyzicky nebol so svojimi učeníkmi, sprítomňovali si mladé cirkevné spoločenstvá jeho život, smrť na kríži a vzkriesenie v nedeľných liturgiách, v modlitbách i v oslave Veľkonočných sviatkov. Bohoslužobná prax sa v priebehu rokov vyvíjala, až sa ustálila na podobách, ako ju poznáme dnes.

Janovské obce určite poznali niektorú verziu slov ustanovenia – či už tú z 1K, alebo zo synoptických evanjelií – a pravdepodobne ich aj používali – no nekládli na ne hlavný dôraz v tom, čo znamená „toto robte na moju pamiatku“.

Preto aj ústredným bodom Večere  v dnešnom evanjeliu nie sú slová ustanovenia, ale Ježišovo konanie – čin posledného, najnižšieho otroka , ktorý sa skláňa k ušpineným, zaprášeným a smradľavým nohám svojho pána, členov jeho rodiny a jeho hostí a umýva ich – očisťuje, aby mohli vojsť do príbytku a nevniesli doňho špinu z vonku. Nižšie skloniť sa už nedalo…

Kresťania si pripomínali Ježiša tromi spôsobmi: Slávením, svedectvom /martýriou/ a službou lásky  /charitou/. V súčasnosti je slávenie tak ako sme boli dlhé roky zvyknutí, nemožné, a cirkvi stoja pred výzvou:  Ako sláviť? Niektoré to zvládajú lepšie, iné horšie. A to tak cirkevná hierarchia, ako aj im zverené stádočká veriacich.

Ak kresťania dnešnej doby vnímajú „Toto robte na moju pamiatku“ predovšetkým ako účasť na bohoslužbách, na obradoch a prijímaní „Sviatosti oltárnej“, máme vážny problém. Minulý týždeň jedna  pani z našej dediny povedala: „Príde pán farár spovedať pred Veľkonočnými sviatkami, ale načo, keď aj tak nebude možné sväté prijímanie? “

V uplynulých dňoch som počula niekoho povedať: Komunistickej totalite sa nepodarilo vyprázdniť kostoly. Ale vírusu sa to podarilo!

V Biblií  v Jánovom evanjeliu je príbeh, kde Ježiš v rozprave so Samaritánkou pri studni hovorí: /J 4, 5-42/ Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme…. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde.

Táto doba nás núti niektoré možnosti upozaďovať /slávenie v kostoloch/, iné nás pobáda  preferovať /služba, martýria/. Uvediem len dva príklady:

Nosenie rúšok je iste nepohodlné. No s ohľadom na zdravie ostatných ľudí okolo nás je  zodpovedné.

Státie v radoch pred obchodmi či poštami je otrava. Dokonca sa môže stať, že kým prídeme na rad, niektorý tovar už bude vypredaný a nám sa neújde. Ale keď trpezlivo čakáme a dodržujeme rozostupy, dávame tým dobrý príklad ostatným – nemusíme hromžiť, predbiehať sa, byť podráždení. Väčšina z nás aj tak nemôže chodiť do práce – netreba sa náhliť, čas nadobudol iný rozmer.

Takýmito drobnosťami, pred ktoré sme postavení každý deň, môžme prispieť k pokoju a radosti aj počas tohtoročných sviatkov, čeliť opatreniam, ktoré sa vymykajú všetkému, čo sme za posledných  30 rokov prežívali.

V Jánovom evanjeliu je eucharistia poňatá ako služba – trpezlivá a pokorná sebavy-danosť – slúžiť a nedovidieť za horizont – nevidieť výsledok .

Naša sebenepatrnejšia služba v dnešnej náročnej a neistej dobe, keď pred nami stoja nevídané výzvy, môže a má byť  Eucharistiou.