Stať sa požehnaním

Magdalena Mihaliková
Gn 12,1-4a, Ž 121, Ř 4,1-5.13-17, Jn 3,1-17
8. 3. 2020, Marianka
2. neděle postní, cyklus A

Keď si predstavíme vodcu, máme pred očami smelého, odvážneho, rozvážneho človeka. Málokto ho má pred očami ako človeka mlčanlivého s obrátením svojho zraku dovnútra. Abrahám, musel být človekom komunikatívnym, schopným zhromažďovať ľudí, robiť kompromisy a teda schopný dohodnúť sa, ako aj človek hlboko premýšľajúci, schopný žiť vo vnútornom tichu. V takomto tichu načúval, lebo počul, keď mu Hospodin hovoril, aby odišiel zo svojej zeme, z domu svojho otca do krajiny, ktorú mu Hospodin ukáže.

V čase, keď Abrahám počul Hospodina, ktorý ho vyzýval, aby opustil krajinu svojho otca, bol pravdepodobne na rázcestí. Celý život dovtedy žil pod vedením svojho otca Teracha. Terach bol vzorom pre svojich synov Abraháma, Náchora a Hárana. Terach bol človek, ktorý hľadal zlepšenie životných podmienok svojej rodiny i seba samého, keď vzal zo svojej rodnej krajiny, Chaldejského Úru, svojho syna Abraháma, jeho ženu Sáru a vnuka Lóta a šli do krajiny Kanán. Došli do Cháránu, kde Terach ako 250 ročný zomrel, hovorí Gn 11, 32.

Smrťou svojho otca Abrahám stratil nielen občasnú možnosť búriť sa voči rozhodnutiam svojho otca, ale predovšetkým stratil oporu, istoty vedenia  a bol postavený pred rozhodnutie prevziať nedelenú zodpovednosť za seba. Otcovský vzor mal však Abrahám v sebe hlboko zakódovaný a preto sa na rázcestí pýtal Hospodina, čo má robiť, ako má prevziať zodpovednosť za svoju ženu Sáru, bohaté služobníctvo, majetok i synovca Lóta. V tichu sa Hospodina pýtal a v tichu počul.

V 12. kapitole Genezis Boh pozýva Abraháma opustiť dom svojho otca, teda zaužívané istoty, ochranné stereotypy, dobre známy a istý priestor, aby išiel do krajiny, ktorú vôbec nepozná. Nevieme, prečo si Boh vyvolil Abraháma rovnako, ako nevieme, prečo si vyvolil nás. Nie je to len preto, aby Abrahám vyrástol na nových výzvach. Boh Abraháma i nás potrebuje, aby sme nastúpili na jeho cestu, dali sa viesť, prekonávali prekážky, ktorými rastieme a aby sme spolu s Abrahámom doviedli zverený ľud do zasľúbenej zeme.  Pri tom Hospodin Abrahámovi nedal žiadne istoty, nástroje ani navigáciu, ale mu povedal, čím má byť pre druhých na svojej životnej ceste, kedy sa už nebude opierať o svojho otca Teracha, ale po jeho vzore bude otcom a vodcom iných. „STAŇ SA POŽEHNANÍM“, povedal Hospodin Abrahámovi.

Požehnanie sa ukazuje ako jeden zo základných prejavov Božej lásky a starostlivosti o človeka. Všetko, čo Boh dáva, je prejavom jeho požehnania – pokoj a bohatstvo, plodnosť i životodarná voda (Ez 34, 26), vzduch, zem, ktorá nás nesie. Starý zákon hovorí o požehnaní, keď Boh požehnal človeka dobrou úrodou, dažďom na vyschnutú zem, zručnou manželkou, životaschopnými deťmi, či dostatkom jedla. Nový Zákon hovorí o požehnaní, keď Boh poslal na zem svojho syna, ktorý sa sám stal požehnaním.

Keď starozákonný Boh vyzýva Abraháma, aby sa stal požehnaním, vlastne mu hovorí nielen aby pracoval na úrode a dostatku dobytka pre zverených ľudí, aby sa staral o ich domy, ale aby dbal aj na pokojné spolunažívanie medzi nimi. Dnešnou rečou – otec rodiny, vedúci organizácie, matka rodiny, sa musia postarať nielen o jedlo a strechu nad hlavou, ale aj o radosť prinášajúci život členov vo zverenej bunke.

Ba čo viac, stať sa požehnaním neznamená len sa starať sa o požehnanie druhých, ale aj o svoje vlastné. Len človek, ktorý dokáže zaregistrovať Božie požehnanie, byť – spočinúť v ňom ho dokáže priniesť druhým.

Keby som sama sebe mala odpovedať na otázku, ako môže Abrahám vyjsť zo svojej krajiny do neistoty neznámeho sveta, na svojej skúsenosti môžem povedať, že sa to s Božím požehnaním prežiť nielen dá, ale dá sa to prežiť s radosťou.