Témou dnešnej liturgie je. Úloha kresťana –  byť soľou a mať soľ pre svet.

Dnešné čítania a evanjeliový úryvok poskytujú rôzne, zdanlivo nesúrodé a nesúvisiace témy. Všetky však môžeme zastrešiť vybranou témou.

O soli sa v evanjeliu hovorí  u Mt 5, 13-16. Je to ten známejší citát „Vy ste soľ zeme“ v spojitosti s „Vy ste svetlo sveta“. V dnešnom evanjeliu podľa Mk 9,50 je výzva „Majte soľ v sebe“ spojená s upozornením, že naše zlé skutky budú spálené ohňom.

Takže máme tu dve porovnania: soľ – oheň a soľ – svetlo.  Úlohou soli bolo a je konzervovať potraviny a dochucovať jedlo. V niektorých krajinách sa používa aj ako roznecovadlo ohňa. V Palestíne sa používala aj pri obetiach, ako je to doložené v Nu 18,19. Teda  samé dôležité a užitočné veci. Brané ako samozrejmosť, pokiaľ tá soľ k dispozícií je. O tom hovorí dobre známa rozprávka „Soľ nad zlato“.

Čo týmito prirovnaniami chce biblia povedať? Kresťan má byť dochucovadlom. Súčasťou života tak, aby bol vnímaný ako niečo obvyklé, bežné, zdanlivo nepotrebné a nedôležité. A pritom ako samozrejmosť, ktorá proste je. A dodáva životu chuť.  Tak ako svetlo svieti na cestu, osvecuje tmavé priestory, aj soľ v správnom pomere dodáva chuť pokrmom. Správne použitá soľ i správna intenzita svetla sami seba upozaďujú. Ani si neuvedomujeme, že sú.

Ničoho nesmie byť veľa. Presolené jedlo sa nedá jesť, príliš ostré a prenikavé svetlo oslepuje. Čoho je veľa, toho je príliš. Alebo –  keď soľ stratí svoju chuť, prestane byť užitočná. Hodí sa iba ak na posýpanie chodníka pri poľadovici. V oboch prípadoch  svetlo i soľ strhávajú pozornosť  na seba. Biblia pre takéto prípady používa prirovnanie – očistiť očistným obetným ohňom, resp. spáliť v neuhasiteľnom ohni. Nie je to to isté. O očistnom ohni Ducha Sv. hovorí Mt 3,11, ale dnešný úryvok má skôr na mysli oheň eschatologicky zničujúci, definitívne ničiaci zlo.

Celé dnešné evanjelium je myslené ako prednáška – výuka učeníkov, čiže môžeme povedať ako pokyny spoločenstvu. Samozrejme sa týkajú tak do vnútra spoločenstva, ako správanie sa kresťanov voči sebe navzájom, ale aj k správaniu sa navonok, „do sveta“.  Po Kristovom zmŕtvychvstaní žilo mladé spoločenstvo formujúcej sa cirkvi v mori pohanstva. Záležalo teda na ich povedomí neustálej bdelosti, že kráčajú v ústrety eschatologickému Božiemu súdu.

Naša situácia o 2000 rokov neskôr nie je veľmi odlišná. Dnes žijeme v pluralitnej spoločnosti, kde kresťanstvo je jeden z mnohých názorov a rebríčkov hodnôt. Znova je dôležité povedomie Božieho kráľovstva, ktoré už je tu, ale ešte nie vo svojej úplnosti a definitívnosti. A práve toto ako soľ –  stabilizátor a dochucovadlo má mať kresťan v sebe, aby tak mohol byť tým, kto sa nebadane, upozadene, ale pritom významne podieľa na uskutočňovaní Božieho kráľovstva vo svete.