Človek je stvorený na Boží obraz, hovorí kniha Genesis.  Máme iba ľudské prostriedky na vyjadrenie tejto skutočnosti. Byť na niečí obraz znamená podobať sa mu. Vizuálne, ale aj povahovo a správaním.  Boh je nielen našim stvoriteľom, ale sa o nás aj stará. A čo je obraz vačšej a zodpovednejšej starostlivosti ako otcovská a materská láska? Vačšinou otcovská je podmienená, prísna, s nárokmi na výkon a poslušnosť, materská je nepodmienená, láskavá, nežná, už vopred odpúšťajúca.

Pisateľ 1J hovorí o Bohu ako o láske, ktorá združuje v sebe lásku oboch rodičov. Zjednocuje ju a činí ju dokonalou. Táto láska nechce, aby sme len uznávali a vyznávali svoje previnenia, ale aby sme uverili dobrej zvesti a zmenili svoje zmýšľanie. Nie „vycvičiť sa“ len askézou na konanie dobra, lebo to sa nám vlastnými silami nemože podariť.  Ale keď Božej láske uveríme a odovzdáme sa jej, vtedy Bohu umožníme, aby On urobil divy v nás a premenil nás na svoj obraz. „Vložím do ich vnútra srdce z masa a na ich hriech si viac nespomeniem“ /Ez 36,26, Žd 10,17/.

Pisateľ v dnešnom úryvku tiež hovorí: „Sme Božie deti a ešte sa neukázalo, čím budeme“. Podľa mňa je táto druhá časť vety vlastne vyjadrením: Sme Božie deti, tak sa podľa toho chovajme! Je na našej viere, dovere a zodpovednosti, čo s postavením Božieho človeka – stvoreného na Boží obraz urobíme. Vzor máme v Božom Synovi Ježišovi. On sa nestaral o to, čo mať, aké bohatstvá vlastniť, ale kým byť a ako naplniť svoje poslanie. Jeho poslaním bolo vydať svedectvo o pravde /J 18,37/. „Čo je pravda?“ pýtame sa často aj my. Pravda je eu-angelion, radostná zvesť.

Keď veci domyslíme, podľa človečenstva sme nielen Božie deti, ale aj bratia a sestry Ježiša. On prišiel ako človek, podobný nám vo všetkom okrem hriechu. Plne sa spoliehal na lásku Boha, mal s ním doverný vzťah „Abba“ – otecko. Cez tento doverný vzťah bol schopný najvyššej oddanosti, poslušnosti až po pripravenosť zomrieť. A to nie zo strachu, alebo preto, že sa to tak má, ale z lásky. Nemecká teologička Dorothee Soelle v jednej zo svojich kníh hovorí, že musíme byť „zamilovaní do Boha“, aby naše pokánie nebolo čímsi útrpným – len vyznaním hriechov, čo ako poctivým a úplným, ale premenou, metanoiou.

Magda Magdaléna, hriešnica pri Ježišových nohách, Pavol apoštol, ale aj iní muži a ženy vrátane  mystikov nečinili pokánie pre pokánie, lebo si boli vedomí svojich opatovných pádov – už to mali vyskúšané – ale dovolili Bohu, aby premenil ich srdcia. Už toto „dovolenie Bohu“ bolo metanoiou. Odovzdali svoju svojvoľu, lebo každý hriech je vlastne svojvoľa – a vymenili ich za doveru v Božiu premieňajúcu lásku a silu.

Aj my sme na tom podobne. Po ich vzore a nasledujúc sami náš vzor – Ježiša – možme žiť v nádeji, že sme nielen Božími deťmi, ale keď sa zjaví, budeme mu podobní, uvidíme ho takého, aký je. V tejto nádeji sa očisťujme pokáním, neustále podstupujme metanoiu, aby na nás mohla byť účinná milosť odpustenia hriechov /1J 3, 2-3/.