Minulú nedeľu sme počuli o zázraku uzdravenia slepého od narodenia. Kontrast svetla a tmy vyjadruje hlbokú túžbu chodiaceho v temnote a čakajúceho na svetlo uzdravenia, nielen fyzického ale aj duchovného.

V dnešnom Jánovom evanjeliu sa stretávame s ďalším zázrakom a to vzkriesením blízkeho priateľa Ježiša, Lazára. Zázrak je niečo, čo nás presahuje, deje sa ,,za našim zrakom”, ako znamenie Božej moci. V evanjeliách sa stretávame s troma príbehmi vzkriesenia, ktoré vykonal Ježiš: Vzkriesenie Jairovej dcéry u Marka, vzkriesenie Naimského mládenca u Lukáša a vzkriesenie Lazára.Tieto tri vzkriesenia sa líšia v rôznom, skúsim sa zamerať na odlišnosť toho ako dlho boli mŕtvi.

Jairova dcéra práve zomrela a ležala v hornej miestnosti DOMU, kde ju oplakávali. Naimského mládenca práve niesli z DOMU na cintorín a matka nad ním plakala v sprievode. A napokon Lazár bol už dávno preč z DOMU a už štyri dni ležal v zapečatenom hrobe.

Podstatným je slovo DOM. Prvý prípad je ešte v dome, v druhom je na ceste z neho a v treťom už dávno mimo neho.

Toto uvažovanie ma oslovilo tým, že takto možno vnímať aj stav človeka žijúceho v hriechu, kedy hriech je vlastne odchodom z domu na pomyselný cintorín – prenesene prechod od života k smrti, k rozkladu…

Stav Jairovej dcéry je stavom, kedy človek je ešte fyzicky v dome, kedy si ešte uvedomuje lásku rodičov, priateľov, spoločenstva, ale už hladí na hodnoty mimo domu. Lavíruje medzi oboma. Rodičia vidia, cítia, že je na zlej ceste, kam smeruje, prosia, vysvetľujú, apelujú. A je to tragédia, keď vidia, ako im pomaly odchádza, speje k smrti.

Dom nemusí byť samozrejme len ten rodičovský, môžeme si dosadiť spoločenstvo, cirkev, hodnotový systém.

Naimský mladík už nie je v dome, smeruje preč, hľadá iné hodnoty, už tam nepatrí, prekáža mu to, lebo má iný životný štýl. Chce preč, kde mu nikto nebude pripomínať, čo má a čo nemá. Hľadá iné spoločenstvo, už tam nepatrí. To je prípad mnohých, ktorí sa svojím životom dostali do vážneho rozporu s tým, kde vyrástli. Majú vyhliadnutú už alternatívnu rodinu, či miesto. Nevedeli, že je to cintorín, cintorín ľudí ktorí svoj život skončili.

U Lazára už všetci stratili nádej. Ten už je štyri dni v zapečatenom hrobe. Niektorí ešte dôverujú, preto volajú, prosia Ježiša o zázrak. No u iných stojí dôvera proti logike ,,veď už zapácha”. Tento stav je veľmi zlý. Patria tu všetky kategórie závislosti – narkomani, alkoholici, ktorí stratili všetku svoju vôľu a ľudskú dôstojnosť. A môžeme tu dosadiť všetko zlo, ktorého je človek schopný, keď žije na cintoríne moci, zla, neviazanosti, mocibažnosti, krutosti…

Ako veriť v takej situácii, keď Boh mlčí, nekoná. ,,Ja som vzkriesenie a život, veríš tomu?” pýta sa Ježiš Marty. A ona z ľudskej dôvery prešla k tomu, aby uverila v neho, že je Život a Vzkriesenie. Zázraky sa predsa dejú z našej dôvery. Ježišovo gesto súcitu, solidarity, lásky je zároveň vyjadrením, že nikdy s nami nie je viac, než v našej opustenosti, samote, utrpení, aj keď to mnohorazy necítime. On ponúka novú nádej ľudom, ktorí žijú v tme beznádeje, bezmoci, svetlo tým, čo blúdia, zmysel tým, ktorí žijú v nezmyselnosti a život tým, ktorí žijú v smrti hriechu.

V kontexte našich dejín, stretov civilizácii, vojen, utrpenia, je Kristus tou nádejou, svetlom, znamením Božej moci, lásky voči človeku. Viera a dôvera v Božiu moc je to, čo drží aj trpiacu a krvácajúcu Ukrajinu nad vodou.

Veríme, že zostúpil do smrti, utrpenia, do tmy hriechu, aby tam vytvoril miesto nášho stretnutia. Už nemusím k Tebe stúpať do výšin, ČAKÁŠ MA NA MOJOM DNE. Poďme teda von z hrobu, odvaľme ten pomyselný kameň zo srdca. Dajme si dolu plátno, ktoré zväzuje naše ruky a nohy, odstráňme kamene z očí, vatu z uší a POĎME ŽIŤ SPOLU S NÍM.