Texty dnešnej nedele nás vedú k zamysleniu sa nad tým, čo sa často deje v našich životoch, že aj napriek skúsenosti, zážitku dôvery a prítomnosti božej v príbehoch nášho života, prepadáme pocitom beznádeje, reptáme, frfleme podobne ako Mojžišovi ľudia na púšti. Nevidíme to dobré, čo sa nám deje, neodvažujeme sa dúfať, strácame dôveru v boží zásah. Tak ako Boh pripravoval v púšti svoj ľud na uzavretie zmluvy, tak sa zároveň stáva tento čas na púšti pre Izrael časom milosti. Že je Boh blízko pri svojom ľude, to dokazuje aj mnohými zázračnými udalosťami. Boh – záchranca – zachraňuje vždy zo základnej núdze: hlad, smäd, ohrozenie nepriateľmi, pochybovanie… Nech je teda naša cesta nasledovania Krista pre nás časom milosti.

V liste Filipanom Pavlovo napomenutie v Kristovi  „zmýšľajte rovnako, majte rovnakú lásku, budte jedna duša, jedna myseľ„, kladie vysoké nároky na žitie v spoločenstve v božom duchu. S láskou napomínať a ešte k tomu s patričnou dávkou pokory, to sa dnes až tak nenosí. Aké je to ťažké v každodennom živote by vedel rozprávať každý, kto žije vo vzťahu,v spoločenstve, či vychováva deti. Ako príklad nedávne udalosti u nás doma. Môj najstarší syn udelil takmer nepatričnú lekciu mladšiemu bratovi, aby sa vtesnal do koľaji, kedže prekročil hranice slušnosti v správaní doma. Bolo to dosť tvrdé. Po tak prudkom incidente prišiel za tým najstarším ešte mladší brat a v pokoji mu oznámil (napomenul), že má síce pravdu, ale treba to robiť nenásilne a odišiel. Bolo to dobré spätné zrkadlo pre zúčastnených a viedlo to k zmiereniu a ospravedlneniu z oboch strán.

„V pokore iných považujte za hodnotnejších od seba a nehľadajte len svoj prospech, ale aj prospech iných.“ Chcieť dobro iného, znamená často našu vnútornú premenu, oslobodenie od predsudkov, egocentrizmu. Pavol uvádza Ježiša ako vzor hodný nasledovania. „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus.“ Je to neustála výzva pre naše konanie. Hovorí, že ako pokrstení vstupujeme do nového vzťahu s Kristom, ktorý vyžaduje zodpovedajúce jednanie. Konanie Ježišovo je nám podľa našich kritérií nepochopiteľne a často aj neuchopiteľné. Matúš to vyjadruje v evanjeliu. Ukazuje o čo ide. Ježiš hovorí: „Ja Vám hovorím“ a: „Ján prišiel, aby Vám ukázal cestu spravodlivosti.“ Nejde tak ani o správny pomer medzi výplatou a výkonom a ani o vernosť princípom. Dôležité je, kto je naozaj otvorený pre posolstvo Ježiša, a kto v ňom ustrnie. Sme pripravení vždy korigovať svoje postoje podľa Ježiša a prípadne nanovo začínať? Sme schopní zmeny zmýšľania, či si to mnohokrát neprispôsobujeme tak, ako sa nám to práve hodí? Zbožní zákonníci a farizeji verili, že striktným dodržiavaním predpisov sa páčia Bohu.

Colník Zachej či prostitútka, ktorá padá k Ježišovým nohám, nasledujú jeho výzvu k vnútornej premene – obráteniu.  Najskôr vyjadrili svojim životom „Nie“ k Božím príkazom. Ale keď sa ich dotkla dobrota a bezpodmienečná láska Ježišova, hovoria „Áno“ jeho výzve a nasledujú ho v službe. Božia láska spôsobila zmenu ich života.

Obrátenie, vnútorná premena, plnenie Božej vôle je nevyhnutná podmienka našej účasti na Božom kráľovstve.