V tejto úvahe sa pokúsime zamyslieť nad synovstvom Božím z hľadiska povolania proroka. Bude pre nás zaujímavé, kto je prorok a čo znamená slovo povolanie.
V Biblii a v Koráne je prorok človek, prostredníctvom ktorého Boh hovorí k ľuďom a v Starom zákone je prorok jednou z kľúčových postáv. Používa sa preňho najčastejšie hebrejský názov náví = prorok, niekedy chózé = vidiaci, gréčtina používa termín profétés. Na rozdiel od dnešného chápania nie je to človek, ktorý by predpovedal budúcnosť, ale je to Boží prostredník, človek (muž, ale v starších textoch i žena), ktorý sprostredkováva styk medzi Bohom a ľuďmi.
Teraz sa bližšie pozrieme na prorokovo povolanie. Povieme si v ňom o stretnutí Boha s človekom, tajomstve povolania, odpovedi kresťana, povolaní kresťana v dnešnom svete i našom vlastnom povolaní.
Iz 6, 1-8
Izaiášov príbeh v kap. 6, v.1-8 hovorí o povolaní proroka. Prorok sa v tomto úseku vyrovnáva s neúspechom svojej činnosti. Na takejto ceste neúspechov jednotlivca i Božieho ľudu boli a sú prítomní ľudia, ktorí sa snažili ľud vracať k svojmu zmyslu. Ako hovorí Jean-Jacques Allmen v Biblickom slovníku pri hesle Povolať (str. 205n) keď Boh povoláva, dáva vnímať svoj hlas a povoláva zároveň k bytiu. Tvorí vesmír tým, že dáva meno jeho základným častiam (Gn 1), prijíma ho za svojho za účelom naplnenia svojich zámerov.
1. Boh sa stretáva s človekom. Boh je ten, ktorý ho do stretnutia povoláva. Vo svojom volaní zjavuje, dáva, vstupuje do vzťahu s ľuďmi, s dejinami jednotlivcov a národov, preniká priamo do dejín, zachovávajúc si tak tajomnú a zvrchovanú slobodu svojho pôsobenia medzi ľuďmi. Dielo, ku ktorému zaväzuje je tak nové, že povolaný má niesť znamenie tejto novosti a prevrat, ktorý je touto existenciou – alebo skrze ňu – spôsobený sa rovná novému božiemu stvoreniu. Uvedomujeme si častejšie Gabika, Mária, Jan, Pavel, Maťo, Sváťa, p. dr. Marsinová, Barborka, Adam, Rastík, že sme novými stvoreniami, o ktorých hovorí náš Boh? Sloveso povolať môže vo svojom najnaliehavejšom zmysle znamenať taktiež menovať. Meno je zároveň príznačné pre životný údel toho, kto ho nesie. Všetci asi súhlasíme, že povolanie, ktoré zjavuje božie stretnutie s človekom je na jednej strane celkom osobné, na druhej strane presahuje údel toho, koho zasiahne: povolanie týkajúce sa Abraháma zakladá ľud, ktorý si Boh vyvolil medzi národmi. Povolanie Boha je plné zmyslu, očakávania a výčitky ako volanie, ktoré môže Boh adresovať jednotlivcovi. Boh prichádza vždy znovu na stretnutie so svojím ľudom, aby ho zachránil a vzal do svojej služby. Jeho dôsledky sa prejavia ďalej v priestore i čase, každé povolanie je teda i tajomné.
2. Tajomstvo povolania. Každému povolaniu predchádza tajomná a zvrchovaná božia milosť, ktorú nám zjavil Boh vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Ten, ktorý povolával ľudí počas svojej pozemskej služby s istotou autority, ktorú mohol mať iba od svojho Otca, pokračuje vo svojom povolaní svojím Duchom aj dnes. Pri tomto povolaní Boh očakáva našu odpoveď.
3. Odpoveď kresťana. Božie povolanie môže byť pochopené len vo viere; sami sme to zažili mnohokrát. Ako Abraháma, tak i nás vedie k cieľu viera, že dobrá vec sa podarí uskutočniť. Ten kto odpovie na božie volanie, je tým zapojený do božieho diela, ktoré je totožné s dielom tela Kristovho na zemi. Nikto si nemôže sám privlastňovať akúkoľvek funkciu: tú mu pridelí Boh prostredníctvom spoločenstva.
4. Povolanie kresťana v súčasnom svete. Kresťan je v súčasnosti vo svete úplne závislý na Bohu v Ježišovi Kristovi: vďaka Kristovi patrí k hosťom a pútnikom na tejto zemi – Žd 11,13. Tento ľud prejavuje súčasne svoje povolanie v osobnom živote svojich členov i v ich spoločenskom živote – 1Pt 2,9-10. Božie povolanie je i sociálne i osobné. Tento rys je zrejmý z epištol: kresťan prijíma svoje povolanie prostredníctvom cirkvi; pre ňu a v nej i pre svet.
5. Aj nás povoláva Duch – toto povolanie máme od Otca skrze Syna. Povolaniu predchádza odpoveď a rozhodnutie človeka. Tak ako si kladnú odpoveď Otcovi musel v sebe vybojovať Ježiš, aj my sa musíme na začiatku cesty rozhodnúť byť jeho svedkami. Určite poznáte všetci v nejakej analogickej situácii to, čo zažívam tiež: často sú situácie, keď mám odlišný názor od mladých alebo rovnako starých kolegov. Vtedy si uvedomujem, že musím hľadať s nimi spoločnú reč, lebo pracujeme na spoločnom diele. Ja ich pri tom diele veľmi potrebujem a oni potrebujú mňa. Mne čakanie na ich súhlas pomáha napriek tomu, že vtedy nijako nejasám a im zasa pomáhajú situácie, keď je akceptovaný ich názor. Takéto situácie sú pre mňa výzvou, kedy mám svoje povolanie uskutočniť prijatím svojej situácie na tom mieste, kde práve som. Boh používa akékoľvek postavenie kresťana a akúkoľvek situáciu, aby v nej osvedčil moc evanjelia. A tak vo chvíľke ticha poďakujme za svoje povolanie; viďme v ňom napätie i súhlas Trojice v nás i cez nás. Ďakujme za situácie, keď sme boli ochotní svojmu Bohu povedať: „Tu som Pane, mňa pošli.“