„Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta!“ budeme zakrátko prevolávať pri uctievaní kríža.

Práve sme si vypočuli Jánovo rozprávanie o posledných hodinách Ježišovho pozemského účinkovania. Na rozdiel od synoptikov sa tejto časti Jánovho evanjelia hovorí „Kniha oslávenia“, či „kniha slávy“. Znamená to, že aj keď je dej ponurý – končí smrťou a položením do hrobu, Ján podáva túto časť ako víťaznú – Ježiš idúci dobrovoľne na smrť má všetko pevne v rukách. On je ten, kto dáva svoj život dobrovoľne, nikto mu ho neberie. On dokončuje dielo, ktoré mu zveril nebeský Otec, a ktoré on v poslušnosti prijal: „Dokonané je“ je povzdych unaveného človeka, ktorý dokončil svoju prácu a može si konečne odpočinúť / i keď v mukách na dreve kríža to asi neznie príliš radostne a šťastne/.

U Jána nejde o ukrižovanie len v zmysle umučenia a usmrtenia, ale v zmysle vyvýšenia. Poprava na kríži sa tak stáva nástrojom promulgácie človeka Ježiša na kráľa s kráľovstvom z iného sveta. Pilát vlastne nápisom „Ježiš Kristus Kráľ Židov tak predznačuje, čím Ježiš je: Kráľom kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta.

Apoštol Pavol vo Flp 2, 9-11 uvádza chválospev o tom, že Ježiš bol povýšený /vyvýšený/ Bohom, pretože bol poslušný Otcovi až na smrť na kríži. Teda za to, že vyhovel nárokom Otca a vydal sa až do zmaru. Neprišiel, aby sa mu slúžilo, ale aby slúžil /Mt 20, 28, Mk 10, 45/  Zároveň však hovorí aj to, že kladie svoj život dobrovoľne, nikto mu ho neberie násilím /J 10, 14-18/. V situácií, kedy je odsúdený a vedený na popravu, je to ďalší paradoxný výrok. Často som si kládla otázku: Kde je tu hranica medzi dobrovoľnosťou /a slobodou/ a poslušnosťou?

Pomožem si príkladom z našich životov: My sa vačšinou dobrovoľne rozhodujeme, na akú cestu sa dáme – či vstúpime do manželstva a s kým, či zostaneme single, aké zamestnanie a povolanie si zvolíme. Budeme lekármi, policajtmi, účtovníkmi, opatrovateľmi v DSS… Ale na tejto našej životnej ceste nás stretne rad udalostí a situácií, ktoré musíme riešiť zodpovedne a často aj so zaťatými zubami v poslušnosti tomu, čo sme si vyvolili, alebo /a/ aké karty nám život nadelil. Skrátka musíme vydržať a zvládnuť svoju úlohu čo najlepšie.

Tak nejako si to predstavujem aj s Ježišovým prípadom. Prišiel svedčiť o Božej láske, o Božom kráľovstve. Toto jeho zrelé rozhodnutie sa upevnilo krstom v Jordáne a pobytom na púšti. Žiaľ, jeho činnosť bola od Židov vnímaná ako bohorúhanie a od Rimanov  ako spochybňovanie cisárskeho majestátu a podkopávanie Pax Romana. Mohol utiecť a zachrániť sa, ako mu to odporúčal Peter /Mt 16, 21-23/. Ale akú váhu by bol dal svojmu učeniu o dovere v Boha, keby zutekal? Veď  takých tlčhubov o Bohu a mesiášoch bolo pred ním, ale aj po ňom –  a sú do dnešnej doby – mraky. A nič. Ľudia si vypočuli, prikývli, alebo mávli rukou a šli ďalej. Nič sa nezmenilo. Revolučné alebo zbožné kecy. Nič viac.

Ale Ježiš bol ochotný za svoje učenie, za eu-angelion, dobrú zvesť o blízkosti Božieho kráľovstva, aj zomrieť. Položiť život a byť verný iba dovere v Božiu lásku, v Boží zásah. Veril a dúfal proti všetkej nádeji. „Naozaj to bol Syn Boží“ /Mk 15, 39. Mt 27,32/ dostalo sa mu uznania po smrti od ľudí a vzkriesenia od Otca na tretí deň.

Jánova stavba pašíí aj nás povzbudzuje k tomu, aby sme naše kríže zvládali v očakávaní konečného víťazstva v pokoji a dovere v tieni Ježišovho kríža ako predzvesti vzkriesenia.