Témou liturgie je Kresťanská sloboda a dynamika Ducha.  Sloboda je veľkou témou Biblie. Je to vec Boha, ale aj vec človeka. Ľudská sloboda sa odvíja od Božej slobody a je úžasnou vecou, až na to, že v dejinách dochádzalo a dochádza k jej deformácií.

Boh je absolútne slobodný a tvorivý. Vo svojej slobode stvoril svet a človeka. Stvoril svet pre človeka a človeka na svoj obraz. Na svoj obraz znamená, že ho stvoril slobodného. Slobodného do takej miery, že rešpektuje aj zneužitie slobody človekom – voči človeku, voči svetu, ktorý mu bol daný na užívanie a zveľaďovanie, i voči samotnému Bohu.

Vo svojej stvoriteľskej a tvoriteľskej práci Boh obmedzoval a obmedzuje svoju slobodu – vtelil sa a prišiel ako Syn človeka, ako ten, kto sa vzdal svojej slobody v prospech poslušnosti voči Otcovi, a to bezvýhradne až po smrť, a to potupnú smrť na kríži ako posledný otrok.  Tým naplnil vernosť svojmu poslaniu – hlásať Božie kráľovstvo a prinávratiť ľudstvu skutočnú slobodu.

Splnil aj prísľub daný svojim učeníkom, že nebudú opustení, ponechaní napospas zlu, ale že príde a ostane ako Prímluvca a Utešiteľ Duch Svätý. „Ja som s vami až do skončenia sveta“ /Mt 28,20/..To znamená aj pre nás.

Boh je ten istý včera, dnes i zajtra. Verný v zachovávaní svojej zmluvy. Žiaľ, aj človek je stále ten istý – neverný, zneužívajúci Božiu vernosť a lásku.  Slobodu si mýli so svojvoľnosťou a nezodpovednosťou.  Sloboda je dar. Ale nie statický, ako keď dostaneme peknú vázu alebo sošku a postavíme ich niekam do vitríny. Práve naopak, máme ho používať a správne využívať na prospech a úžitok svetu, blížnym i nám samým. Tak si počíname správne, kaď naša sloboda a zodpovednosť idú ruka v ruke. Toto má na mysli apoštol Pavol, keď v dnešnom čítaní uvádza príklady, čo považuje za zodpovedne slobodné konanie – viera a nádej  v Boha, rozumej Bohu sa prejavujú správaním, ktoré je v súlade s požiadavkami, ktoré Evanjelista vkladá do úst Ježišovi: V prvom rade je to bezpodmienečná vernosť ceste nasledovania – kamkoľvek  pôjdeš.  Po druhé reagovať na povolanie Ježišom ako na prvoradú vec, ktorá má prednosť pred inými povinnosťami – napríklad rodinnými väzbami. A po tretie – neodkladnosť – teraz, hneď, neodkladať rozhodnutie na neskôr.

Je to ideál, ktorý nie je ľahké splnit – vydať sa na takúto cestu nasledovania a vydržať na nej do konca. A treba počítať s odmietnutím, nepochopením, ba prenasledovaním. Týka sa to jednotlivca i cirkvi.  Preto apoštol Pavol varuje pred rozkolmi vo vnútri a volá po jednote v rozdielnosti. Veď všetci sme Kristovi, chceme ho nasledovať, nie sme Pavloví, Apoloví,  či iných,  ale Kristoví. Uverili sme tak, ako nám Pán dal uveriť. Boh je ten, ktorý dáva vzrast, prostredníctvom Krista v Duchu Svätom /1K3, 1-17/.