Minulú nedeľu sme počúvali o živej vode, jej význame pre život človeka, túžbe po nej, no zvlášť v súvislosti s krstom.

Dnešné evanjelium je o svetle a tme, nie len o fyzickej, ale aj o duchovnej slepote. Uzdravenie slepého od narodenia a príchod svetla do života človeka, ktorý doteraz zakusoval len tmu, má tiež svoj súvis s krstom.

Čo znamená svetlo v našom každodennom živote, vieme veľmi dobre. Bytostne túžime po svetle slnka v tmavých, ponurých zimných mesiacoch. Slnečné svetlo s pribúdajúcimi jarnými dňami nesadí trávu, kvety, ale svojím príjemným teplom a svetlom rozvíja v plnosti život na matke Zemi.

Ježiš povedal: ,, Ja som svetlo sveta” a to v plnej skromnosti a pokore. Slepec, ktorého Ježiš uzdravuje, je teraz schopný postrehnúť v živote úplne novú nádej a cieľ. Slepý muž skutočne uvidí, keď vyzná, že Ježiš je mesiáš a je centrom ľudskej existencie.

Život je niečím viac, než len sa zaoberať otázkou, tak dôležitou pre farizejov: ,, Zmiešal hlinu so slinami a položil na oči slepého a takto porušil sobotu?” Na tuto zlomyseľnosť a žiarlivosť odpovedá slepý úplne prosto: ,,Neviem či je hriešnik alebo nie… viem však, že predtým som bol slepý a teraz vidím!” Farizeji sú vidiaci, ale v podstate sú slepí, žijú v tme, zaslepení voči normálnym prejavom dobroty, neschopní tešiť sa z toho, že sa niekto uzdravil. Ich zmysel pre vzťahy je zamotaný do tmy sebectva. Nie sú schopní vidieť Boží svet, lebo sú posadnutí svojimi vlastnými, mocenskými záujmami, svojim prospechom. Ako sa dá zabudnúť na to, že slepý vidí a potom sa začať hádať o blate. Je možné, že Ježiš použil blato naschvál, aby sa ukázalo, ako zablatení sú títo falošní učitelia vo svojom malom temnom svete.

Niečo nám to pripomína? Áno, veľmi jasnú paralelu, ktorá sa javí v dnešnej nalomenej spoločnosti, schvátenej mocibažnosťou vládnucich politikov, či verejných činiteľov, od najvyšších kruhov, až po naše malé životy. Či množstvo mediálnej slepoty, od prispievateľov na rôznych sociálnych sietiach, ktorí vidia len to svoje pokrivené, fejkové, neschopní vyjsť z tmy do svetla pravdy.

Ježiš nás privádza naspäť do skutočného sveta v jeho sviežosti, dobrote a integrite. Učí nás vidieť srdcom a uschopňuje vidieť ľudí takých, akými naozaj sú.

Téma svetla, správneho pohľadu, vyvolenia, sa objavuje aj v 1. čítaní. Prorok Samuel mal vybrať spomedzi synov Jesseho jedného a pomazať ho. Hospodin mu hovorí: ,, Nesúď podľa zdania, ani vzhľadu, ani podľa vznešenej postavy… lebo Hospodin hľadí do srdca silným svetlom.” A tak je vyvolený a pomazaný, nenápadný pastier Dávid, ktorý nebol ešte pokazený falošnými hodnotami, sebeckými ambíciami, ktorý bol svieži ,, od pasenia oviec” a otvorený voči Pánovej vôli. Učme sa aj my vidieť viac srdcom – to je správne videnie. To, čo sa mnohokrát javí očiam ako dobré a správne, je často falošné, pokrytecké, či sebecké.

Dajme si v tomto pôstnom čase šancu na zmenu zmýšľania a prosme za ňu, za celú našu spoločnosť. Pokorení spontánnosťou Dávida a zdravým sedliackym rozumom uzdraveného slepca, vyrovnajme a opravme svoje popletené hodnoty skrze svetlo sveta – Ježiša.