Tento výrok, či toto tvrdenie môžeme chápať  dvoch aspektov.  A/ je ho nedostatok a B/ má veľkú hodnotu, dôležitosť. V dnešnom zamyslení sa pokúsim rozobrať obidva aspekty.

A/  1Sam opisuje dobu, ktorá bola zlá. Vládol marazmus  a neporiadok politický, hospodársky, i náboženský. Každý si robil, čo chcel /Sdc 21, 24-25/. Vládlo akési bezvládie, a to sa prejavovalo aj poklesom náboženskej horlivosti.  Samotní kňazi vykonávali svoju službu nedbalo, ba považovali chrám za svoju korisť a možnosť obohacovať sa.  Doba bola akoby Boha – prázdna. Božia prítomnosť, sila jeho slova, ba zjavenia podávané cez prorokov neboli očakávané, a tým pádom sa nemohli ani uskutočniť. Keby k nim bolo došlo, aj tak by neboli rozpoznané a prijaté.

V tieni tejto neutešenej situácie si Hospodin pripravoval Samuela. V predchádzajúcich statiach 1Sam hovorí o tom, ako  bol Samuel vymodlené dieťa a matka ho sľúbila Hospodinovi, ak  jej syna dá. Ktovie, či tušila, aké neporiadky sa dejú za bránami svätyne v Šíle.  Éli, ktorý bol ešte „stará škola“, bol zaiste čestný, poctivý a bohabojný. Bol však už starý, unavený, sklamaný , nemal už dosah na svojich synov. Zmieril sa zo situáciou, žiaden Boží zásah neočakával. Preto ho ani hneď nerozpoznal, keď sa udial so Samuelom. Logicky, keďže sám oslovenie Bohom nečakal a nezažíval, nemohol túto skúsenosť odovzdať mladučkému Samuelovi.  Až na tretí raz /a keď biblia niečo spomína trikrát, tak je to vážne a pisateľ príbehu kladie na to mimoriadny dôraz/ sa Élimu rozvidnelo v hlave, ale najmä v srdci a pochopil, že je svedkom zázraku. Jeho viera a dôvera sa znovu prebudili a on mohol poradiť Samuelovi, ako sa má zachovať, keby sa situácia opakovala.

Možno to bolo videnie, možno živý sen, hnutie mysle – nevieme. Mystické skúsenosti je ťažko popísať slovami. Spomeňme si na Šalamúnov sen a jeho prosbu o múdrosť /1Kr3, 9-12/, Jákobov zápas s Niekým o požehnanie /Gn32, 25-31/, či Saulovo obrátenie /Sk9, 3-19/. Nech sa udialo čokoľvek a akokoľvek, viera a dôvera umožnili Élimu znova veriť a dúfať v Hospodinov zásah, i keď pre neho a jeho rodinu to znamenalo zničujúce správy.  Pravdivosť a pravosť Samuelovho videnia bola potvrdená jeho obsahom, o ktorom už Éli vedel od iného Božieho muža.

Na krízu a zároveň očakávanie upozorňuje aj úryvok z Jána, kde Natanael skepticky kladie otázku: Môže z Nazareta pochádzať niečo dobrého? Ešte k tomu Mesiáš? Tak ako uprostred neprístojností v Šíle  vyrástol a bol povolaný Samuel,  tak v Nazarete dospel  Ježiš.  Môže niekto poprieť, že sa to stalo Božím riadením?  Určite sa aj nám stalo, alebo poznáme z nášho okolia prípady, že napriek nepriaznivým okolnostiam sa nejaká situácia, alebo niečí život prekvapivo zvrtli alebo uberali tým správnym smerom, po zásahu zhora.  Samozrejme, zásah zhora vidí viera a dôvera v Boží zásah. Ostatní vidia náhodu, zásah lekárov, šťasteny a ktovie čo ešte.

Éli bol Bohom usvedčený, že Boh si vyvolil Samuela , povolal ho a zahrnul svojou priazňou a požehnaním.  Natanael bol usvedčený Ježišom, že je poznaný ešte pred svojim príchodom k Ježišovi.  Ježiš je ten, kto si volí učeníkov, aj keď oni prichádzajú za ním zdanlivo prví /zo zvedavosti, poslaní Jánom Krstiteľom, v očakávaní politického mesiáša, či z iných pohnútok/. Iniciatíva je na Bohu. A to aj v dobe, ktorá je Boha – prázdna.

B/ Biblia je knihou, ktorá zdieľa skúsenosti. Deuteronomisti ju do definitívnej podoby začali dávať po návrate z Babylonského zajatia, aby „zdvihli zástavu nádeje“, že aj keď sú časy zlé a beznádejné, treba veriť a dúfať, že Boh je ten, komu patrí posledné slovo.  List Žd hovorí: Mnohokrát  a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom cez prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi…/Žd 1, 1-2/ V ňom sa dovŕšilo zjavenie.

Slovo a zjavenie sú vzácne, lebo aj nám dávajú nádej a posilňujú vieru, že rozhodujúce a posledné slovo bude mať Boh.  Je vynikajúce, ak aj pre nás je Božie slovo a zjavenie vzácne. No nie svojou zriedkavosťou, ale svojou hodnotou, váhou, vplyvom a dôležitosťou v našich životoch. Aby sme aj my mohli povedať s emauzskými učeníkmi: Či nehorelo naše srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma? /Lk 24,32/ Možno si povieme: „No ku mne Boh nehovorí tak, ako k Samuelovi, ani sa mi nezjavuje ako Mojžišovi, či Jákobovi.“ S najväčšou pravdepodobnosťou nie.  Každému z nás sa prihovára spôsobom, ktorý je osobitný len pre vzťah môj Boh – a ja. Niekedy až s odstupom času vidíme, že v situáciach, ktoré boli zvláštne, alebo ťažké, či nepochopiteľné, musel byť  nejako prítomný Boh,  lebo by sme ich určite neboli zvládli.

Na druhej strane však platí, že aj my sme pre svoje okolie nejakým zjavením Boha, naša reč je nejakou formou Božieho slova. A to nie len vtedy, keď vedieme „sväté reči“, „zbožné kecy“, ako niekedy počujeme o sebe hovoriť, ale každým svojim slovom a činom vydávame svedectvo našej viery, svedectvo o našom Bohu.  Jedna z kníh Edwarda Schillebeeckxa má v slovenčine názov „Človek ako príbeh Boha“ a hovorí o tom, že „ľudia sú slová, ktorými Boh rozpráva svoj príbeh.“ Príbeh spásy. Príbeh dejín, lásky, vernosti, odpustenia. Každý z nás pridáva do tohto príbehu osobitnú kapitolu, píšeme dejiny, alebo ak chcete, inými slovami, píšeme piate evanjelium. Naše skúsenosti s Bohom a odovzdaný príbeh majú autoritu do takej miery, do akej sprostredkovávajú ten zmysel príbehu, ktorý ľudí správne formuje. Tento zmysel je nám daný ako dar, my sme si ho nevymysleli, ale svojim životom ho ďalej odkrývame alebo deformujeme. Je to naša sloboda, ale aj zodpovednosť, či si to uvedomíme a ako s tým naložíme.