Dnes si pripomíname deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista. „Bože môj, bože môj, prečo si ma opustil?!“ vzdychá umierajúci Ježiš u Marka a u Matúša. A za tým: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha!“ Ale u Jána znie výdych po dobre vykonanej práci: „Je dokonané!“

V oboch prípadoch ide o smrť. O jej prijatie, zmierenie sa s ňou. Ale cítime rozdiel v oboch prípadoch. Ján popisuje Ježiša víťazného, Ježiša, ktorý od začiatku má všetko v rukách, vie, kam smeruje a utrpenie a smrť sú len „epizódy“ na tejto jeho ceste. My väčšinou nie sme tak nad vecou, aby sme či už vlastnú smrť alebo smrť našich blízkych vnímali a prijímali s takou dôverou v Božiu prítomnosť, a s takou istotou, že sme urobili všetko, čo sme mali a mohli vykonať a môžeme v pokoji odísť. Počas života sme často postavení pred situácie, že život nejde podľa našich predstáv.  Naraz je naša viera postavená pred alternatívu – milovať  bez odmeny, dôverovať bez záruky, riskovať tam, kde sa zdá, že sa vrháme do dobrodružstva, ktoré vyzerá nezmyselne a nemôže sa nikdy vyplatiť. (D. Sölle: Mystika a vzdor, s. 195). Ako sa v bolesti, utrpení  a strádaní dá nájsť  zmysel? Vďaka Kristovi môže mať utrpenie pozitívnu hodnotu, často býva interpretované ako miesto stretnutia s Bohom, kde je nám blízky, pretože nielen že niesol utrpenie už pred 2000 rokmi, ale nesie ho neustále s nami (s. 197). V tomto zmysle Kristus neustále visí na kríži a bude na ňom visieť až do konca sveta, kým čo i len jeden človek bude trpieť. A nejde pritom len o veriacich, ale o všetkých, pretože Kristus zomrel za všetkých – dobrých i zlých, priateľov i nepriateľov (s. 201).  Boh stojí u svojho ľudu v jeho utrpení. Ale  platí aj opak? Stoja kresťania u svojho Boha  vo svojom utrpení? Od počiatočného dožadovania sa pomoci od Boha, podľa Bonhoeffera vedie cesta nasledovania k vtiahnutiu do mesiánskeho utrpenia Boha v Ježišovi Kristovi, keď sa ľudia podieľajú na Božej bezmoci. Človek je povolaný trpieť spolu s Bohom utrpením z bezbožného sveta (s. 215).

Veríme však, že smrť nemá posledné slovo. Apoštol Pavol zdôrazňuje, že ako zmŕtvychvstalý Kristus už viac nezomiera a smrť nad ním už nepanuje, tak aj my, ak s Kristom zomierame, budeme s ním aj vzkriesení  (Rim 6, 8-9). Nevieme, ako sa to stane. Nevieme čas ani miesto – veď to sú kategórie dočasnosti a konečnosti. Veríme, že Boh je ten istý včera, dnes i zajtra. Keď stvoril svet a človeka s tým, že „bolo to veľmi dobré“ (Gn 1,31), aký by malo zmysel, ak by po tom, ako človeka povolal k životu,   v mladosti mu umožnil rozkvitať a rozvíjať sa, uplatniť svoj potenciál –  prísľub krásy a celistvosti, po tom všetkom by ho nechal beznádejne umrieť? Ak uvažujeme o Bohu ako o láske a spravodlivosti, je ťažké si predstaviť, že by ho len tak uvrhol do temnej priepasti (Sölle: Mystika a smrť, s. 129-130).

Smrť je súčasťou dočasného, konečného sveta. Vystupuje teda ako nepriateľ večnosti a plnosti. A ako taká je premožená. Cez Ježišovu poslušnosť až na smrť na kríži je zaintegrovaná do lásky . Boh je láska, je vzťah Ja – Ty. A tento vzťah nemizne ani v smrti, práve naopak, cez neho sa smrť stáva súčasťou procesu vzkriesenia , stáva sa akýmsi podhubím vzkriesenia. Cez Ježišovu smrť na kríži je zabudovaná do lásky a nádeje na vzkriesenie. „Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33), hovorí Ježiš aj nám.