27.02.22, 8. nedeľa po Zjavení, rok C, Marianka

Dnešné Lukášovo evanjelium v 6. kapitole nám poskytuje množstvo inšpirácie o správaní ľudí dobrých i menej dobrých, múdrych aj nemúdrych a najmä sa snaží upriamiť pozornosť poslucháča na to, čo je ZA takýmto správaním, pod povrchom, ktorý nevidno. Hovorí o trieske v oku suseda a nevidení brvna vo svojom vlastnom oku, o strome, ktorý nesie ovocie podľa svojich koreňov, o kvalite pokladu svojho srdca, či o dôsledkoch človeka, ktorý si postavil dom na skale alebo na piesku.  Inšpiroval ma príbeh stromu, ktorý sa pozná po svojom ovocí. „Dobrý strom nedáva zlé ovocie a zlý strom nedáva dobré ovocie“, hovorí Lukášovo evanjelium, keď popisuje to, čo vidíme navonok. Keď vidím v poslednom čase denne svoju matku, viac ma to núti uvažovať, čo vo svojom správaní z nej mám a čo nechcem vidieť, že mám. Chcem sa teraz s vami podeliť o moju reflexiu, ako vnímam korene svojho stromu.

Strom predstavuje človeka, ktorým je každý z nás. Človek má korene, ktorými sú jeho rodičia, prarodičia spolu s archetypom, ktorý zdedili naši rodičia a my s nimi. Tie vrodené štruktúry kolektívneho nevedomia, psychický sediment opakujúcich sa životných situácií, úloh a zážitkov človeka do nás vložilo ľudstvo pred nami a naši pra-pra-rodičia a najmä naši rodičia, sú prítomné v nás. Každý z nás bez výnimky si nesie v koreňoch svojho stromu dobré i menej dobré, nie všetko naši rodičia vo svojom živote i v etape nášho sprevádzania v detstve zvládli úspešne. Dôležité je, že mali dobrú vôľu, nekonečnú obetavosť a chuť pri našej výchove tak, aby do nás svojim správaním a maximálnou starostlivosťou v našom ranom detstve vložili takú investíciu, ktorá sa neskôr v nás prejavila ako dôvera v seba, v druhých a blízky i široký svet.

Svoje vlastné obmedzenia, ktoré v dospelosti vnímame, majú základ v našom ranom detstve. Chceme, či nechceme, k týmto hlboko vkoreneným vzorkám správania sa v dospelosti vraciame nevedomky v krízových situáciách tak, že sme zo seba niekedy prekvapení. A to je práve bod, ktorý nám pomáha reflektovať a voliť si správanie, ktoré chceme. Čím som staršia, tým viac súhlasím s tým, čo povedal americký psychoanalytik Erich Fromm, že láska, vzťah k sebe, k druhým i Bohu nie je výrazom citu, ale racionálneho rozhodnutia, ktoré si volím každé ráno a postupne na ňom cez deň pracujem. My, kresťania, máme v sebe hlboko vkorenené, že milovať blížneho máme tak, ako seba samého. Už v detstve som vnímala, že sa nám z kazateľnice zdôrazňuje, aby sme mali radi predovšetkým Boha a blížneho a „milovať seba“ bolo pri tom akosi trpené.  V starších rokoch vidím s Erichom Frommom, že moje vlastné ja musí byť predmetom mojej lásky rovnako, ako láska k druhým.  Doslova hovorí, že „kladný postoj k vlastnému životu, šťastiu, rastu, slobode, má svoje korene v schopnosti k láske, t.j. v starostlivosti, úcte, zodpovednosti a poznaní. Ak je človek schopný tvorivej lásky, miluje aj seba; ak môže milovať len iných, nemôže milovať vôbec.“

Keď sa vrátim k stromu a jeho korenom, mohlo by sa na prvý pohľad zdať, že človek si môže v dospelosti voliť len čiastočne, akým stromom bude, lebo základy jeho osobnosti postavili gény, sociálne prostredie a vlastná aktivita v detstve. V dospelosti je však človek zodpovedný za to, čo so svojimi danosťami urobí, čo  pristrihne, čo rozmnoží, k akým výzvam sa odhodlá. Myslím, že keď hovorí evanjelista Lukáš, že dobrý strom nedáva zlé ovocie myslí práve to, že sme povinní v dospelosti pracovať usilovne na tom, aby náš strom dával dobré ovocie nielen z toho, čo do nás vložili druhí, ale pozýva nás k tomu, aby sme z to mnohé dobré, čo sme dostali, s pomocou Božou rozmnožili a urobili zo svojho života to najlepšie, čo sa pre seba i pre druhých v Bohu urobiť dá.