Prvá časť knihy proroka Izaiáša má svoj pôvod v období medzi rokmi 701 pred n. l. a 681 pred n. l. Prorok Izaiáš bol povolaný k tomu, aby prorokoval Judsku. Judsko prechádzalo striedavo obdobím oživenia a obdobím vzbury. Asýria a Egypt hrozili Judsku zničením, ale nakoniec bolo vďaka Božiemu milosrdenstvu skazy ušetrené. V tomto prostredí Izaiáš hlásal posolstvo pokánia z hriechov a nádejné očakávanie Božieho vyslobodenia v budúcnosti.
Dnešné slovo hovorí prorok Izaiáš ľuďom, ktorí sa boli smutní – preto im hovorí „potešte môj ľud“, trpeli za svoje chyby a previnenia – preto ich povzbudzuje „môj ľud si už odpykal svoje previnenia“, sú ubolení a depresívni, preto im hovorí, že v náručí nosí ovce brezivé a ovečky šetrne vedie.
Ľudia obyčajne veria tomu, čo vidia navonok, prorok Izaiáš ľudský pohľad zameriaval dovnútra a zároveň do budúcnosti, v ktorej bude vláda patriť Mesiášovi.
Postava proroka je svojím spôsobom dosť zvláštna. U jedných budí obdiv, u druhých opovrhnutie. Pre jedných je prorok mudrcom, pre druhých bláznom. Pre tých, ktorí sa neuspokoja s povrchom a hľadajú zmysel, môže byť postava proroka veľmi zaujímavá. Prorok je svojím spôsobom poslom slova, činov, života niekoho, kto je väčší ako on. Posol musí mať rád svojho pána a ten pán to musí vidieť, musí mu dôverovať – ináč by mu nezveroval dôležité správy, ktoré má preniesť v jeho mene adresátom. Posol musí mať svoju prácu rád; napriek útrapám cesty, musí byť na ňom viditeľné pánovo nadšenie a chuť pracovať pre dobrú vec. Posol si potrebuje svojho pána vážiť, aby dokázal podstúpiť aj nebezpečenstvo pri plnení delegovaných úloh. Pán je niekto, kto je veľký v jeho očiach.
Prorok je niekto, kto preniesol na nebo na zem, Boha k človeku. Podobá sa otcovi, ktorého sa jeho malý syn večer pýtal, aký je Boh. Práve videli na oblohe lietadlo a povedal mu, že je ako to svetielkujúce lietadlo, ktoré prichádza k ľuďom. Onedlho šli na letisko a tam videlo dieťa obrovské lietadlo. Otec využil situáciu a povedal synovi, že Boh je veľký pre každého, kto mu je blízko.
Prorok je blízko svojmu pánovi až tak, že sa stáva jeho rukami, nohami, je hlasom svojho pána. Pripravuje priestor, preskúmava pôdu, pripravuje ľudí na príchod svojho pána. Ján Krstiteľ je takýmto obrazom svojho pána. Nenechal nikoho na pochybách, že on nie je pán, ale sluha svojho pána. Dokonca hlasom volajúcim na púšti. Ľudí, s ktorými sa stretával nazval prázdnotou, vyprahnutou zemou, púšťou. Bol takou vernou kópiou svojho pána, tak ho mal rád, že ľudia vďaka nemu uverili jeho pánovi a na znak toho, chodili za Jánom, vyznávali hriechy, dávali sa krstiť. Ján bol pre nich takým silným poslom svojho pána, že chceli byť ako on a uverili v jeho pána, ktorého nevideli ináč, len cez Jánove činy.
Čo sa musí stať, aby ľudia pri mne, okolo mňa uverili, že Boh je tu pre nich? V skutočnosti stačí robiť to, čo robíme. Stačí pomôcť, podporiť, keď niekto klesá na duchu, nastaviť ucho, alebo vydržať, keď vyleje na nás pretlak. Keď dokážeme byť tam, kde nás druhý človek potrebuje, sme poslom toho, komu sme uverili. Stávame sa nádejou v púšti, ktorá je okolo nás. A spôsob, cestu a prejav nádeje nájde každý, kto je v spojení so svojím pánom tu a teraz. Vtedy budeme poslom Mesiáša, ktorý prostredníctvom nás obnoví v Izraeli pokoj a bezpečie.