Kto chce ísť za mnou

Keď malé deti povedia niečo, čo nesedí, obyčajne sa ich pýtame, či chcú myť múdri, alebo hlúpi? O to viac my, dospelí, akí vlastne chceme byť a podľa čoho sa orientujeme?

Kniha prísloví zhromaždila základné poučenia života, ktorú podľa tradície napísal kráľ Šalamún, aby sa človek naučil múdrosti a kázni, spravodlivosti a rozvahe, umeniu dať sa viesť.

Múdrosť sa zosobňuje a kričí na ulici, volá z vrchu hradieb – vy neskúsení, nechávate sa oklamať, dokedy chcete ísť za hlúposťou, dokedy budete pohŕdať poznaním? Obráťte sa, kajajte sa, lebo príde čas, keď ma budete potrebovať, ale neprídem vám na pomoc. Budete jesť ovocie svojich ciest, a budete mať plné zuby svojich zámerov. Kto však počúva múdrosť a žije podľa nej, bude bývať v bezpečí, bude bezstarostný, bez strachu zo zla. Bezpečie, bezstarostnosť, a pokoj sú hodnoty, ktoré sú prítomné v Božom kráľovstve. Tam však nie sú dôsledkom tej múdrosti, ktorú vyhľadávali filozofi a mudrci antiky pred a po Šalamúnovi. Ježiš slovom i skutkom vyznáva, že kráľovstvo Božie je darom človeku, nie výslužkou človeka, ktorý sa usiluje o šalamúnovskú múdrosť. Sv. Pavol v tejto súvislosti hovorí o bláznovstve (1Kor 1,20n)

Ako hovorí dnes Ježiš v Markovom evanjeliu, a podporuje ho dnešným jazykom i Richard Rohr vo svojej knihe Pád vzůhru, človek musí navonok zostúpiť dolu, zľaviť zo svojich plánov a očakávaní, rozhodnúť sa pre zmysel bytia a ísť za ním. Ten zmysel definuje zhodne a jednoznačne Ježiš slovami: poď za mnou. Kto chce niečo iné, stratí svoj život, nielen zmysel života.    

Ako to teda navrhuje Ježiš v dnešnom Markovom evanjeliu? Najprv Marek  predstavuje Ježiša s jeho obyčajnou ľudskou zvedavosťou – pýtal sa svojich učeníkov, či nepočuli, za koho ho okolití ľudia pokladajú? Peter vyhŕkol: „Ty si Kristus!“

Pristavím sa pri tomto oslovení Kristus, ktoré pochádza z gréckeho Christós, hebrejsky maššiach znamená „pomazaný“ v tom najširšom slova zmysle, predovšetkým ako trojaký úrad kňaza, kráľa a proroka. Do týchto úradov sa vstupovalo cez pomazanie olejom. V neskoršom starozákonnom židovstve sa maššiach, po slovensky mesiáš stal eschatologickým očakávaným „Božím pomazaným“ v zmysle ideálneho kráľa, proroka a veľkňaza.

Takže keď Peter vyhŕkol: „Ty si Kristus – Mesiáš“, Ježiš trval na tom, aby to jeho priatelia, s ktorými chodil, nikomu nepovedali, pretože ľudia nasledujúci „pomazaného“ pôjdu len opačným smerom než Ježiš končiaci neslávne. Podelil sa s nimi o svoje obavy, ktoré nosil v sebe – s čím si vnútorne nevedel poradiť – povedal im, že to môže byť i utrpenie, ktoré ho čaká. Peter mu to začal vyhovárať, na čo ho Ježiš tvrdo nazval satanom. Satan bol ten, ktorý podľa židovských predstáv Božie slovo nepopieral, ale problematizoval a tým Bohom osloveného zneisťoval a vzďaľoval správnemu rozhodnutiu.

A hneď na to Ježiš zástupu i svojim učeníkom predstavil nie príliš lákavú reklamu svojho kráľovstva – kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám  seba, nech vezme svoj kríž a nech ma nasleduje. Lebo kto by sa usiloval zachrániť si život, stratí ho a kto stratí život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. Po týchto slovách sa už Ježiš odhalil celkom. Zástupom a vonkajšiemu okruhu priaznivcov načrtol program života, ktorý má zmysel. Ten program mal ďaleko od vonkajšej úspešnosti, ale poskytoval smerovanie a Ježišovu podporu.

Za Ježišovým príbehom – vziať svoj kríž a nasledovať ho – by mohol byť príbeh ktoréhokoľvek zrelého človeka, ktorý v mene niečoho väčšieho dokázal odložiť naplnenie svojich bezprostredných potrieb a nielen tých, ale aj viditeľných a oprávnených potrieb, ako je budovanie vlastnej identity, zaujímavá práca, či vzdelanie. Každá matka, ktorá vychovala deti, má za sebou takýto príbeh. Ktokoľvek kto nielen začal, ale úspešne dokončil začaté dielo,  dokázal niesť  svoj kríž. Človek, ktorý deň čo deň v tichosti tvorí vzťah s druhým človekom musí strácať svoj život, aby ho našiel iným spôsobom plnšie a radostnejšie. Iní exegéti tým každodenným krížom rozumejú odvahu prijímať znovu a znovu neistoty praktického života, neistoty niekedy existenciálne, inokedy emocionálne vyčerpávajúce napr. sklamaním v blížnych či v sebe samom. Ide o kríž; ten možno uniesť a nestratiť pri tom samotný smer nasledovania; to je podmienka nasledovania do Kráľovstva Otcovho.

Prijať za svoj program nasledovanie znamená vzdať sa šalamúnskej múdrosti a ako Abrahám prijať putovanie v neistotách každodennosti tak, aby sme nestratili odvahu Ježiša nasledovať ani v šťastí, ani v nešťastí, ktoré je v dnešnom pragmatickom svete také jednoduché.