Pašie sú zhrnutím, zhustením Ježišovho poslania, jeho „kariéry potulného kazateľa“, až po ľudsky nevábny koniec – smrť ukrižovaním. Keď Ježiš začínal svoju verejnú činnosť, odišiel na púšť. Dnes by išiel možno na duchovné cvičenia. Po trojitom pokúšaní čítame, že ho diabol na čas opustil. /Lk 4,13/.

Na čas… Keď  Ježiš visel na kríži a jeho zmučené telo i duch hrozne trpeli, posmievali sa mu prizerajúci: iných zachraňoval, seba nech zachráni, keď je Mesiáš /Lk 23,35-38/. Nech zostúpi z kríža a uveríme v neho /Mk 15,32/.

Čo viac chcel Ježiš, než aby ľud  uveril v blízkosť Božieho kráľovstva a možnosť záchrany!  Ale odolal pokušeniu ohromiť všetkých, metať na nich blesky a povolať armádu anjelov. Veď nikdy nestaval na obdive, na veľkolepom dojme a „ohúrení“ poslucháčov a divákov.

Hlásal, že jeho Boh je verný a zastane sa svojho ľudu. Je osobným Bohom, bohom sŕdc, nie Bohom obiet a pyšných modlitieb na rohoch ulíc! Hľadajte osobného Boha, hľadajte ho a dajte sa mu nájsť!

Ježiš počas svojho života postupne vrastal, dospieval do svojej role. Bolo to vidno už počas jeho verejnej činnosti, /keď napríklad Sidončanku prosiacu  o zdravie svojej dcéry sprvu odbil, že bol poslaný iba k Izraelu /Mt 15,21-28/, ale najmä  v posledných dňoch  a hodinách jeho pozemského života, kedy začínal tušiť svoj koniec a učil sa v slzách prijímať Otcovu vôľu. Prežíval hrôzu, ľudský strach, túžbu zutekať z toho, čo ho čaká: Otče, nech ma minie tento kalich!  Aj po prijatí Otcovej vôle /Nie moja vôľa, ale Tvoja nech sa stane/, umieranie nebolo ľahšie: Bože môj, prečo si ma opustil? Nič mu nebolo darované. Byť Božím Synom nebolo výhrou, korisťou, víťazstvom.

Avšak Ježišove zvolanie: Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha je dôkazom viery a dôvery v zachraňujúcu moc Božiu. Nádejou, že Abba – Otče, funguje a bude fungovať aj v okamihu najväčšieho neúspechu, prepadu, smrti. Nedeľné ráno na tretí deň po veľkej noci je toho dôkazom.

Dozaista každý z nás už zažil  prítomnosť Boha. Okamihy, kedy sme  verili a poznali, že je to môj Boh a môj Pán. /J 20,28/. Dôležité je, aby sme na základe týchto osobných skúseností neochabovali, ale neprestajne vždy znova a znova verili a dúfali, že naše životy sú v dlani Božej /Nie v hrsti!/, že Božie kráľovstvo už je prítomné medzi nami a v nás a pre túto vieru môžeme  byť  ospravedlnení. Amen.