Témou dnešnej liturgie je Pripraviť cestu. Zámerne som si zvolila tento holý, zdanlivo nedokončený názov. Komu pripraviť cestu?  O tom budem v dnešnom zamyslení uvažovať.

Keď sme pripravovali dnešné slávenie, všimli sme si, že niektoré preklady hovoria Pripravte cestu Pánovu, niektoré hovoria Pripravte cestu Pánovi . Hneď som si predstavila situáciu, keď sa niekam zberáme my, alebo naši politici, či predstavitelia štátu alebo cirkvi – vrátane pápeža.

Každej ceste predchádza  niekoľkomesačná, alebo aspoň niekoľkotýždňová príprava. My uvažujeme napríklad nad tým, kam pôjdeme v lete na dovolenku. Pripravujeme sa vzdialene – keď objednávame first minute alebo last minute, dávame dokopy peniaze, aktualizujeme svoje cestovné doklady – alebo bezprostredne pred cestou, keď balíme kufre a zisťujeme, čo ešte nesmieme zabudnúť.

Oveľa zložitejšie je to s cestami nejakých V.P. hostí.  Dojednáva sa nielen účel a cieľ cesty a v súlade s tým zloženie delegácie, ale aj ubytovanie, stravovanie, spôsob prepravy, spoločenské oblečenie, podrobný program, bezpečnosť celej výpravy.  Na príprave každej cesty je zúčastnený veľký počet ľudí a technických prostriedkov. Všetko to stojí čas, úsilie, peniaze.

Ale ani super príprava cesty akejkoľvek celebrity nemusí dopadnúť dobre. Buď zlyhá organizácia cesty, alebo sa vyskytnú problémy u adresátov, ktorým je cesta určená. Buď nie sú na návštevu pripravení a táto ich prekvapí a uvedie do pomykova, alebo – a to je častejšie, hosťa neprijmu nech už sú dôvody akékoľvek: nevhodné načasovanie, neprijatý účel a zmysel cesty, podcenený význam a dopad , osobné nesympatie k príchodzím… Adresáti neboli pripravení.

Advent, ktorý sme začali minulý týždeň, je obdobím, kedy si pripomíname čakanie na prvý príchod Mesiáša, ktorý sa stal pred dvetisíc rokmi a očakávame Jeho druhý príchod na konci časov, kedy príde ako sudca a nastoliteľ Božieho kráľovstva v jeho plnosti. Plnosť v Božom pláne vždy bola. Už keď tvoril svet so všetkým jeho stvorenstvom vrátane človeka, „videl, že je to dobré“ /Gn 1, 1-31/. Konanie človeka však túto plnosť a jednotu Boha so svojim stvoreným svetom narušilo.  Takmer okamžite sa Boh rozhodol konať, nenechať veci len tak a vykročiť k človeku: Potomstvo ženy rozšliapne hlavu hada /Gn 3,15/. Bol to prísľub, plán, úmysel, ale ešte veľmi vzdialený v horizonte počítania nás, ľudí. Lebo u Boha je tisíc rokov ako jeden deň a jeden deň ako tisíc rokov /2Pt 3, 8-9/.

Nakoniec sa uskutočnil pred cca 2 000 rokmi. Prišiel ako človek, prišiel do svojho /stvoreného sveta/, ale ten ho neprijal /J 1,11 resp. J 1-34/. Bola snáď Ježišova cesta zle pripravená? Nie, veď ju ohlasovali proroci, Mária dala svoj súhlas podriadiť  sa Božej vôli a Ježiš sám bol poslušný až na smrť.

Na to, aby cesta  – príchod aj najvznešenejšej bytosti bol zmysluplný a užitočný, je potrebne naladiť sa – prijať príchodzieho nielen navonok so všetkými okázalosťami a poctami, ktoré mu náležia, ale aj vnútorne – mentálne, aby takáto delegácia bola užitočná pre každého jedinca zvlášť.  O Ježišovom príchode pre každého adresne a osobitne hovorí už Prológ: „Tým však, ktorí ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, ktorí veria v jeho meno a narodili sa z Boha /J1, 12-13/.

Čiže nie postavenie fabriky, nie väčšie dôchodky, nie postavenie športového olympijského bazéna kdesi v malom meste, nie iná sebaprezentácia, ale  stať sa Božími deťmi.  Sme synovia / a dcéry samozrejme/, teda dediči /Rim 8, 15-21/.  Utrpenia tohto sveta sú ničím proti sláve, na ktorej budeme mať účasť.

Ako som už vyššie spomenula, 25.12. si každoročne pripomíname Ježišov príchod ako bezbranného dieťaťa. Celý náš život, ktorý je vlastne len okamihom v dejinách sveta ako aj dejiny posledných 2 000 rokov sú čakaním a prípravou na druhý, slávny a definitívny príchod vlády a slávy Boha vo svete – na Božie kráľovstvo. Na jeho plnosť. Lebo ono je už tu, len akoby skryté za záclonou /1Kor 13,12/.

Čo však bude platný akýkoľvek slávny a majestátny príchod Boha, keď nebude preňho miesto v našom srdci? Druhý príchod je v apokalyptike vykresľovaný ako hrozný a majestátny: svet sa zatrasie, zanikne – žiadne vyrovnané chodníky, doliny a vrchy.  Práve naopak – deštrukcia a zánik starého sveta.

Príprava na prijatie Boha do našich životov  vyžaduje už teraz takú deštrukciu u každého z nás: zrovnať jamy a priepasti, kopce a skaly, zasypať doliny a vydláždiť cesty. Urobiť naše srdcia a mysle takou príjemnou cestou prijatia. Teraz je milostivý čas, teraz sú dni spásy /2Kor 6,2/.