V Jeremiášovej 18. kapitole sme dnes počuli o hrnčiarovi a jeho tvorivej práci, na príklade ktorej Hospodin Jeremiášovi plasticky ukázal spoluprácu so svojím ľudom. Hlina sa v Biblii podľa konkordancie spomína 13x v rôznych súvislostiach. Najčastejšie sa hlina spomína ako krehká, málo odolná, slabá, nestála. Inde sa však spomína ako malta, užitočné spojivo pri stavbe domu. Na ďalšom mieste je blato spomenuté ako kal, v ktorom sa človek zúfalo topí.

Hlinu poznáme všetci predovšetkým ako tvárny materiál, ideálny na výrobu krásnych predmetov z rúk zručného hrnčiara. V Jeremiášovom texte vystupuje do popredia rola tvorcu – hrnčiara – ktorý je predobrazom Hospodina. Hrnčiar je ten, ktorý tvorí z ničoho: zo zrniek prachu zeme, ktoré zmieša s vodou a vytvorí predmet, dielo svojich rúk a umu. Zámer tvorcu sa prejaví v jeho diele: tvorca dáva dušu svojmu dielu ako nikto iný a rovnako tvorca môže zradiť svoje dielo, ako nikto iný. V tvorbe sme tvorcovi podobní, aj my tvoríme každý deň niečo nové. Naším dielom sú rovnako ľudským okom viditeľné domy, napísané knihy, teologická škola, výchova detí a vnúčat, aj ich svet; ale aj vzťahy, ktoré tvoríme s blízkymi i vzdialenými ľuďmi.

Dielo sa rodí v rukách tvorcu pomaly. Po bezprostrednom vytvorení zo surovej hliny je nehotové. Musí prejsť ohňom pece. Boh dal veľkú časť nehotovej tvorby svojho diela do rúk človeka. Budúcnosť diela našich rúk či umu nie je zjavná hneď po dokončení diela. Krásu a hodnotu diela, ktoré sme vytvorili preverí čas.

Tak ako iní tvoria dielo pre nás, tak aj my ponúkame krásne, alebo horké dielo iným. Pri diele je dôležitý úmysel. Hrnčiar, tvorca, Boha nielen zjavuje, ale aj zatemňuje. Zjavuje ho tam, kde bol pravdivý v láske a v obeti k svojmu dielu, zatemňuje tam, kde pravdivosť lásky zrádzal. Prijať svoje dielo znamená niekedy prijať sám seba. Prijať s vďakou krehkosť, ktorú dávam i dostávam, znamená prijať v zmierení rany, ktorými sme poznačení. Iba tak môžem svoje vytvorené dielo vrátiť milosrdnému Bohu a svoje životné dielo prijať ako cestu Božiu, na ktorom Boh – tvorca úzko so mnou spolupracuje a berie ma ako rovnocenného partnera.

Kým svoje dielo vidím iba v perspektíve pozemských vzťahov, zostávam v tých vzťahoch uväznená. Zajatá v stereotypoch slávy nad zdanlivo úspešným dielom, alebo v stereotypoch plaču nad rozbitou hlinenou nádobou. Ako hovorí Daniel Pastirčák: „…zo svojich myšlienok potrebujem odstúpiť k Božím myšlienkam. Odstúpiť z toho, čo viem, dokážem, k tomu, čo neviem.“ Súd nad mojím dielom potrebujem prenechať môjmu milosrdnému Bohu. Boh moje dielo spoluvytvára nielen tým, čo som do svojho diela dala, ale i tým, čo som svojmu dielu vzala. A ako hovorí Daniel Pastirčák, Boh sa mi zjavuje i v tom, čo chýba.

Dielo je odkázané na ruky a um tvorcu. Aj my sme dielom Tvorcu, čiže svojho pôvodu z našich rodičov, ich výchovy, ktorú nám dali, ich vzťahov, v ktorých sme vyrastali a tiež ich diela, do ktorého sme ponorení viac, než si myslíme. Na oslobodenie sa od tohto pevného či krehkého diela sa potrebujeme zrieknuť vzťahu privlastnenia a pristúpiť  v láske k Bohu. V Bohu vidíme pominuteľným to, čo sme považovali vo svojom diele za pevné a významným vidíme to, čo sme doteraz považovali za krehké.

Všetci, tvorcovia i prijímatelia diela, sme hriešni, stratení v sebe. Navzájom sa svojím dielom nielen tešíme, ale i zraňujeme; všetci potrebujeme odpustenie. Vzťah čistého srdca dosiahneme tým, keď sa zriekneme všetkého, čo máme, i svojej oprávnenej či neoprávnenej krivdy nad dielom svojím i dielom našich blížnych. Zrieknutie sa súdu nad dielom je oslobodzujúce pre nás všetkých. Tu sa môžeme stretnúť: už nielen ako vynikajúci, či stále začínajúci tvorcovia, ale všetci ako blúdiaci a hľadajúci. Božou láskou hľadaní a zmierujúci sa hriešnici.

Oslobodenie od krehkosti dosiahneme skôr, keď si krehkosť svojho diela i diela iných priznáme vnútorne i navonok. Duch pri našom nasledovaní Ježiša je vždy prítomný v napätí, keď sa stretáva vlna vzťahu s vedomím pevného i krehkého zároveň.