Každý z nás už toho mnoho počul o láske kresťanskej, Božej, ale i erotickej, ktorá sa v súčasnom svete zužuje na lásku sexuálnu. Láska je však oveľa širšia a dokonca ju  nerozvíja cit, ale na jej rozvoj potrebujeme iné ľudské kvality. Kedysi, keď som bola v r. 1986 na prahu dospelosti a zároveň na dne, práve vtedy sa mi dostala do rúk útla knižočka amerického psychoanalytika židovského pôvodu Ericha Fromma, s názvom Umenie milovať. Erich Fromm v nej hovorí, narodením sme boli vyvrhnutí zo situácie, ktorá bola jasná, do situácie, ktorá je nejasná a otvorená, istá je v nej len smrť. Narodením sme boli odkázaní na vlastnú odlúčenosť a osamelosť. Keby naša matka nebola prelomila toto väzenie odlúčenosti a úzkosti svojou blízkosťou, pocitom tepla, jedla, plnením našich potrieb, keby reagovaním na naše signály nenavodila dôveru voči nám samým i vonkajšiemu svetu, nikdy by sme neboli zažili na vlastnej koži nezištnú lásku, a boli by sme len konzumentmi altruizmu, nie aj jej občasnými tvorcami. Láska nie je len vzťah k istej osobe, je to postoj, vzťah osoby k svetu ako celku, nielen k jednému „objektu“ lásky. Ak niekto miluje len jedného človeka a ostatní sú mu ľahostajní, Fromm hovorí, že je to len symbiotická väzba alebo čistý egoizmus. Ak nás v ranom i neskoršom detstve matka s otcom milovali, máme veľkú šancu postoj lásky nielen v sebe budovať, ale dávať ho i ďalej. Erich Fromm rozlišuje niekoľko lások, z ktorých najdôležitejšia, najranejšia a najhlbšia v nás je láska materská.  

Materská láska je bezpodmienečná, dieťa ju dostáva preto, že je. Jej nevýhodou je, že môže táto láska aj nebyť a to znamená celoživotný problém pre daného jedinca. Fromm hovorí, že aj narcistická, panovačná a majetnícka žena dokáže byť „milujúcou“ matkou, kým je dieťa malé. Ale len skutočne milujúca žena, žena ktorá radšej dáva, ako prijíma, ktorá je pevne zakorenená vo svojej existencii, môže byť milujúcou matkou aj vtedy, keď sa dieťa osamostatňuje. V tomto je nám príkladom Mária, ktorá má stále niekoho v puberte a je neustále nútená osvedčovať v sebe do krajnosti milujúcu matku.  

Otcovská láska je podmienečná – preto, že si sa naučil smiať, že sa naučíš chodiť, neskôr sa budeš dobre učiť – budem ťa mať rád. Vďaka podmienečnej otcovskej láske si dieťa dokáže vypestovať disciplínu, nezávislosť, budúcnosť, schopnosť zvládať život samostatne. Podmienečná láska otca nám dá schopnosti pre to, aby sme školu, či iné dobré dielo nielen začali, ale aj dokončili.

Bratská láska je láska k seberovným. Je to pocit zodpovednosti, rešpektu, služby podporovať inú ľudskú bytosť- v zmysle biblického: Miluj blížneho ako seba samého. Všetci potrebujeme pomoc, dnes ja, zajtra ty. Neznamená to však, že jeden je bezmocný, druhý z nás silný. Bezmocnosť je prechodný stav, schopnosť obstáť na vlastných nohách a kráčať dopredu je trvalá a spoločná.

Erotická láska hľadá tie hodnoty, ktoré človek sám nemá, nachádza ich v druhom ty a očakáva splynutie. Človek v ňom prekonáva svoju odlúčenosť a izoláciu. Erotická láska sa líši od materskej lásky; tá dáva s cieľom, aby sa dieťa od nej oddelilo a dokázalo kráčať samo.

Láska k sebe, alebo sebaláska je vraj zlá, nesprávna, egoistická. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že nemôžem ignorovať ani seba, svoje pocity a potreby, pretože tieto ak sú potláčané, v nepredvídateľnej chvíli vybublajú v nekontrolovanej sile – a už ma takýto štupeľ zradil viackrát, určite aj vás. Keď nám Ježiš hovorí, aby sme milovali blížneho ako seba samého, znamená to, že nemožno oddeľovať úctu k vlastnej integrite a jedinečnosti a lásku k sebe i pochopenie seba samého od úcty a lásky k druhému človeku. Láska k vlastnému ja je teda neoddeliteľne spojená s láskou k akejkoľvek ľudskej bytosti. A keďže poniektorí máme radi psov, musím povedať, že láska k vlastnému ja je spojená s láskou k akejkoľvek bytosti, nielen ľudskej.

Keďže základom našej potreby milovať je pocit  odlúčenosti, v láske k Bohu prekračuje naša túžba hranice izolácie a túži nielen po spojení, ale i transcendencii. V láske k Bohu sa vyššie spomenuté lásky materská, otcovská, bratská i láska k sebe spájajú a vďaka nim človek dáva svojmu životu zmysel.

Čo ma však zaujalo v r. ´86 najviac bolo, že láska nie je cit, ale ak človek chce milovať, musí pestovať prax lásky. A tak ako každé umenie, aj umenie milovať vyžaduje nácvik, keďže prax lásky si žiada

1.    disciplínu – ak niečo budem robiť len „ak budem mať na to náladu, nikdy sa v tomto umení nestanem majstrom

2.    koncentráciu – vedieť byť sám so sebou v tichu, bez čítania, bez rádia a pestovať takéto sústredenie každý deň

3.    trpezlivosť – keď sa nám daná vec spočiatku nedarí, musím prekonať počiatočný odpor a pracovať na tom, aby sa nám dariť začalo;

4.    záujem a motiváciu.

Nech sme v akejkoľvek etape života a v akýchkoľvek životných okolnostiach, vždy sa môžeme začať učiť praxi lásky. Pozajtra ideme do Kolína na exercície, budeme mať možnosť upratať si v kvalite našej lásky voči druhým, sebe i Bohu. Držím vám palce, aby váš životný postoj lásky či už v Kolíne, alebo inde získal na kvalite a pomohol vám nadobudnúť nielen lepšiu pôdu pod nohami, ale i strechu nad hlavou.