Z knihy Genezis vidíme, že Boha sa oplatí nasledovať aj vtedy, keď ideme do istej neistoty ako Hagar. Hagar poslúchla Abraháma, odišla so synom na púšť, a Boh ju vypočul v jej biede. Boh počúva vždy, aj keď my sami seba nepočúvame, a Boha nevnímame. Boh nikoho neodvrhne, ani Izmaela, syna otrokyne Hagar; Boh počul jeho plač na pustej púšti a poslal mu vodu. Žalm 86 hovorí o volaní, ba úpenlivom prosení; žalmista volá a spolieha sa, že ho Boh vypočuje, Z intenzity volania však nie je spočiatku celkom jasné, či aj žalmista vie, že Boh ho počuje.

Dnešný úryvok od evanjelistu Lukáša je bohatý na myšlienky, je ťažké si z nich vybrať. Keď sme sa s Máriou stretli a od Gabiky prijali jej inšpirujúce traktáty, hovorili sme si, že sme už často zažili, že je možné a dobré byť pripravený prijímať každodenný kríž, trápenie a starosti ako súčasť nášho života a nasledovať ho v každodennosti. Je to podobné v rodine, ako i v organizácii: sme živý organizmus, prichádzajú podnety a výzvy, každý deň je iný, prináša nové otázky, a vyžaduje našu novú odpoveď. Ježiš hovorí, kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Jednu z takýchto výziev, ktorá mi je zároveň veľkým poučením, som zažila v piatok večer, keď mi pri odchode z roboty kolegyňa povedala, že ak po skončení  kurzu hlavnej sestry tejto hl. sestre nedám dobrú platovú ponuku, odíde.  Tento víkend som sa vyrovnávala s tým, že musím stratiť všetky svoje nádeje krehkej rovnováhy v zdravotnom úseku, znovu absolvovať proces hľadania, výberových pohovorov, kolegyninho zastupovania a trpezlivého zaúčania niekoho nového. V tejto situácii si silou vôle hovorím, že Boh ma počuje, toľkokrát som ho už zažila.

Boh ma počuje a ja predpokladám, že mi aj vyhovie. Ale to, že Boh počuje, ešte neznamená, že ma vypočuje. Boh počuje každú našu prosbu, nepýta sa prečo o danú vec prosíme; rešpektuje naše volanie, vie, že je to vtedy pre nás dôležité. Tak ako matka svoje narodené dieťa keď plače; prvé týždne po narodení je plač dieťaťa nešpecifikovaný a ani matka nevie, prečo dieťa plače, ale privinie si ho k sebe a ono sa upokojí. Tak si aj nás k sebe túli Boh, keď voláme. Boh je často pri nás ako otec, ktorý je pri pôrode svojho dieťaťa; nezúčastňuje sa aktívne, ale je tam preto, aby pôrod rodička ľahšie prežila.

Ako niekedy vidíme, naše nasledovanie často vyzerá tak, že naše projekty nevychádzajú; vidím to z našej hlavnej sestry a vy tiež máte takých zážitkov nespočet. Vždy je však dôležité, že Boh nás počuje, pritúli si nás k sebe a my spolu s ním prejdeme cez ťažké obdobie, aby sme sa po náročnej situácii stali pokornejší, zrelší a najmä aby sme vedeli, že Boh je v každej ťažkosti s nami a spolu s nami ju unesie.