Liturgický rok sa pomaly chýli ku koncu. Už budúca nedeľa bude prvá adventná – ňou začne čas očakávania a prípravy na príchod Pána a Spasiteľa.
Ale celý ten kolobeh by nemal zmysel, keby sme si nepoložili otázku:
A načo to všetko? Čo máme robiť, aby sme dosiahli to Božie kráľovstvo, ktoré Ježiš ohlasoval? Aj učeníci sa pýtali Ježiša: Pane, kedy už obnovíš kráľovstvo? Nechápali, že Božie kráľovstvo nie je totožné s tým politickým kráľa Dávida, kde už sa učeníci videli sedieť po pravici a ľavici Ježiša ako dáki ministri! Ježiš im hovoril: Mýlite sa všetci. Kto chce byť prvý, nech je posledný, nech je sluhom.
Do Božieho kráľovstva sa vchádza službou. Skutkami. Skutkami viery a lásky.
Keď sa farizeji Ježiša spýtali, aby ho pokúšali: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ Mt 22, 34- 40
Vieme, že Ježiš musel čeliť aj otázkam: A kto je môj blížny? Odpovedal im príbehom o Milosrdnom Samaritánovi.
A v liste 1J 4,20 čítame napomenutie:
Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je klamár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel?…
Stať o poslednom súde nám prízvukuje a naliehavo zdôrazňuje, že TU a TERAZ je čas a priestor na prejavovanie viery v Boha a lásky k nemu. Tento svet so všetkými jeho krásami, ale aj bolesťami, spôsobenými prírodnými katastrofami, vojnami, genocídami, bezohľadnosťou je veľmi reálny. To, čo sa v ňom deje /Sýria, Irak, Irán, vraždenie kresťanov, Barma a Bangladéš – etnické čistky moslimov – Rohingov, politické dianie v Európe, Amerike/, to všetko ovplyvňuje nás, i druhých, aj generácie, ktoré prídu po nás, či chceme alebo nie. Ale aj Mt hovorí: Neľakajte sa, to všetko sa bude diať, ale ten, kto vytrvá do konca, t.j nepodľahne násiliu, korupcií, nepridá sa k zlu páchanom na slabých a bezbranných, ale sa vzoprie, ten mieri do Božieho kráľovstva – ba už je v ňom. Už ho uskutočňuje, už doňho vovádza svojich blížnych.
Robí tak naša oslávenkyňa Mária, keď vedie svoje dospelé deti k zodpovednosti za seba i za druhých, a ešte má energiu aj pre starého kňaza v Rakúsku, či pre babičky, ktorým chodí pomáhať a robiť im spoločnosť v ich samote a opustenosti.
Robí tak Magda, keď sa stará o sociálne slabých a ľudí na okraji.
Robí tak Pepa, keď vyrába krásne nábytky – vdychuje svojou prácou drevu úžitkovú hodnotu .
Robia tak Stašovi – starosťou o vnúčatá i pomocou Luštincovým s Bernáškom.
Robí tak Pavel – vymýšľa autá a lietadlá vnukom a stará sa o chod Institutu.
Robí tak Martin – bol oporou a potechou svojmu otcovi a je vzorom svojim deťom, že má zmysel a opodstatnenie bojovať o úplnu rodinu, aj napriek ťažkostiam.
Robí tak Jiří – pomáha náhradným rodinám a deťom pri spoločnej ceste životom.
Ukazuje tak Jan – je oporou svojej Magde a ovplyvňoval životy nás všetkých, keď nám ukazoval a ukazuje práve takého Boha, ktorý sa k nám skláňa a nabáda nás k tomu, aby sme my vo svojich životoch zahliadli Božie kráľovstvo.
Pavol v liste Efezanom si uvedomuje, že aby sme mohli konať skutky nie pre naše zdokonalenie, ale ako službu blížnym, potrebujeme Ducha múdrostí a zjavenia, aby osvietil naše srdce, aby sme nielen vedeli, k akej nádeji nás Boh povolal a aká veľká je Jeho moc, ale aby sme si boli vedomí, že táto Božia mocná sila pôsobí aj v nás.
Práve pre túto nádej môžme aj my svojimi skutkami slúžiť druhým, aby aj oni zakúsili predchuť Božieho kráľovstva vo svojich životoch.