Romantický obraz biblického pastiera, ktorý si dneska predstavujeme, je veľmi vzdialený od skutočnosti tamojšej doby. A tá skutočnosť bola drsná. Biblický pastier žil na okraji spoločnosti, číhalo naňho neustále nebezpečenstvo v divočine, smrdel lebo sa neumýval a bol osamelý, lebo jeho spoločníkmi boli viac ovce ako ľudia. Pastieri boli súčasťou histórie a folklóru židovskej spoločnosti, no v Ježišovej dobe neboli skutočnou súčasťou jej života.
Pastieri spolu s jazdcami na somárikoch, podomovými predavačmi boli na najspodnejšej priečke spoločnosti, ak nie úplne na dne.
Keď ježiš hovorí o sebe ako o pastierovi, jeho zaradenie je jasné. Je potulným prorokom, ktorého odmietli jeho rodáci z Nazareta. Chodí z miesta na miesto, nemá trvalú adresu. Nikde sa nezdrží dlhšie, a to ani tam, kde sú ľudia k nemu dobrí a pohostinní.
Toto podobenstvo o dobrom pastierovi je tak prosté, že aj najobyčajnejší človek mu porozumie, má však svoje viacvrstvové významy.
Ježiš hovorí: “Moje ovce počúvajú môj hlas a ja ich poznám a následujú ma.” Neženie ich pred sebou, ale kráčajú za ním. Ide pred nimi, aby hľadal dobrú pašu a osvieženie pri prameni. Je pastierom vo dne, strážcom v noci.
Ovce sa nepovažovali za hlúpe, potrebovali však niekoho, kto by ich viedol – potrebovali dôverný vzťah, a keď prišiel ráno, poznali ho po hlase.

V Starom zákone sa slovom pastier označovali Králi a proroci. Mali sa starať o zverený ľud po všetkých stránkach. A v tom najhlbšom zmysle.
Hospodin je sám pastierom svojho ľudu. “Hospodin je môj pastier – všetko, čo máme, máme od neho (Ž. 23).
Ježiš porovnal seba s vodcami ľudu vo svojej dobe, a to boli veľkňazi, farizeji a zákonníci. Ich vodcovstvo bolo založené na vnútení, hnaní, sankciách, bolo plné strachu a neslobody. Ježiš nám týmto obrazom predstavuje nový typ vodcovstva, založeného na vzťahu, empatii, na sile príkladu, pozvania, na niečom po čom sa túži, za čo sa oplatí dať aj život. O každom vie, na každom mu záleží, miluje bezpodmienečne. On vydáva svoj život slobodne, prišiel splniť svoju úlohu. Ježiš povoláva k tejto úlohe všetkých tých, čo ho následujú, čo majú byť na čele spoločenstva, biskupov, kňazov, všetok boží ľud. Ježišov štýl vodcovstva je aktuálny počas celých dejín. Čo však prevažovalo a prevažuje i dnes? To, že väčšinou boli ovce hnané a zaháňané, nie vedené. Manipulované a ovládané. Ako sú vodcovia dnes zapojení do života ľudí osobne, v duchu Ježišovho štýlu vedenia? Veľmi výstižne to vyjadril pápež František, keď na ktorýsi Zelený Štvrtok povedal biskupom a kňazom neobvyklú vetu: “Buďte pastiermi, ktorí páchnu po ovciach.”
Slovo “Odore” znamená pach alebo vôňu. Pri ovciach sa určite nedá hovoriť o vôni. A tak táto veta vystihuje celú spiritualitu dobrého pastiera.
Máme to šťastie, že zažívame pastierov, ktorí páchnu človečinou, zdieľajú s nami naše životy, ale určite sme zažili aj takých vodcov, ktorí páchli luxusom výlučnosti, exkluzivity, neosobnosti…
Ak by sme preniesli toto podobenstvo do našich konkrétnych životných príbehov, tak sa týka naozaj nás všetkých a je výzvou, ako žiť tento Ježišov štýl – či sú to rodičia, vychovávatelia, predstavení komunít, každý kto je na čele, vedúci, riaditelia, politici.
Nemalo by sa teda zabúdať na ten príncip, že sme vedení, nie hnaní a že dobrý pastier páchne po ovciach.