Keď som  pripravovala dnešnú úvahu, uvedomila som si, že Veľkňazská modlitba  odzrkadľuje postavenie, nádeje, očakávania, ale aj neistoty, obavy a napätie, ktoré panovali v čase existencie jánovskej obce na konci 1. st. po Kr. Nevieme, koľko z tej reči sú Ježišove slová, niekde zapísané, alebo šírené ústnou tradíciou, a koľko je interpretácia obce.

Po smrti a skúsenostiach so Zmŕtvychvstalým Ježišom bolo rozšírené očakávanie, že svet ako ho poznáme, skoro skončí a Ježiš čoskoro príde v sláve, aby nastolil Božie Kráľovstvo, kde apoštoli budú spoluvládnuť s Ježišom, sediac po jeho ľavici a pravici. Roky však plynuli, apoštoli umreli – ako sa traduje – mučeníckou smrťou a ich nasledovníci to tiež nemali ľahké. Veriacich pribúdalo, rozširovali sa do vzdialenejších končín a bolo treba nanovo definovať situáciu a úlohy mladých cirkevných obcí. Takisto nanovo zodpovedať otázku: „Kedy?“ a posilniť nádej a vieru kresťanov.

Pisateľ Jánovho evanjelia určite poznal Pavlove listy – jeho teológiu, i synoptické evanjeliá. Zvolil však iný prístup. Jeho Ježiš je víťaz, má situáciu pevne pod kontrolou. Zároveň má osobitne blízky vzťah k Bohu, a to až  natoľko blízky, že môže o sebe prehlásiť, že nielen že je Božím Synom, ale: Ja a Otec sme jedno. Kto vidí mňa, vidí Otca. Boh je pre Ježiša osobným Bohom, ktorého spoznal, zakúsil, vstúpil s ním do vzťahu, zamiloval si ho, pretože Ním bol milovaný.

V prvom rade Jánov Ježiš Bohu hovorí: Zjavil som ľuďom Tvoje meno, tedaTeba, aký si, čo pre nich robíš od počiatku sveta, ako ich miluješ. Oni poznali a prijali, že všetko je od Teba . Uverili Ti, a uverili aj, že Ty si ma poslal, že si si ma vyvolil pre túto úlohu /J 17, 6-8/. Dokončil som tak svoje poslanie a môžem sa vrátiť k Tebe. Teším sa, a oni sa môžu tešiť so mnou mojou radosťou a mať na nej podiel /J 17, 9-13/.

V nasledujúcich riadkoch si však uvedomuje, že ich viera je krehká, je a bude vystavovaná skúškam. Svet v ktorom žijú, a v ktorom žijeme aj my, sa odcudzil, a stále viac sa odcudzuje Bohu. Ten, kto uveril Bohu – poznal ho a prijal ho za svojho osobného Boha, Pána, Otca, Súputnika svojim životom, už nie je zo sveta. Márnosti náhlenia za kariérou, hmotnými statkami, vplyvom, mocou, postavenie,  prospechárstvo, patent na pravdu, posledné slovo… to mu už nič nehovorí. Žije vo svete, ale jeho hodnotami sú úsilie o pokoj, spoluprácu, služba v prospech bratov a sestier, radosť. Vie, komu uveril, a že Ježiš už zvíťazil.

Ježišova misia v tomto pozemskom svete skončila – vracia sa po dobre vykonanej práci domov k Otcovi. Otca dobre reprezentoval – oslávil ho svojim životom, teraz spočinie pri Otcovi a stane sa súčasťou Jeho slávy.

Štafetu odovzdal apoštolom a tým ktorí s ním chodili, a oni zas ďalším, ktorí skrze nich uverili. A tí zas ďalším a ďalším až k nám.  V časti J 17, 20-26, ktorá sa už nečítala, sú práve slová o tomto posolstve až do dnešných čias. Obsahujú modlitbu, aby aj nasledovníci apoštolov a nasledovníci týchto nasledovníkov niesli vo viere posolstvo o Bohu a Jeho láske.

V 1J 5, 10-11 je to napísané celkom jasne: Toto je svedectvo že nám Boh dal večný život a tento život je v Jeho Synovi. Kto verí v Božieho Syna, má svedectvo v sebe.