Na 23. nedeľu v období cez rok nám čítanie z knihy Exodus 12, 1-14 ponúka kontrast noci a záchrany – krv na verajach domov z rituálne zabitého baránka bude záchranou pre ľudí z izraelského rodu, keď bude Hospodin vykonávať súd nad bohmi Egypta.

Čítanie z listu Rimanom pripomína, že noc pokročila, deň sa priblížil a hneď aj radí: odložme preto skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Za svetla vidíme, za svetla cez deň sa rozvíja všetko živé a i my ľudia všetku hlavnú aktivitu uskutočňujeme cez deň.

Dnešné Matúšovo evanjelium 18, 15-20 ponúka viac myšlienok, okrem iného aj poriadok pokánia vo vzťahoch. Božieho Syna, Ježiša, stretávame vo vzťahoch a pomocou nich zažívame navonok ľudskú a v skutočnosti Božiu záchranu. A tak keď sme pri tvorbe liturgie s Gabikou a Máriou hľadali spoločnú niť medzi izraelským vyvolením v Egypte, svetlom a dňom, a poriadkom vo vzťahoch, vyšla z toho téma dnešnej liturgie: BOH KONÁ V NÁS SKRZE VZŤAHY, KTORÉ ŽIJEME.  Rada by som sa teraz zamerala na vzťahy a dôveru, ktorú prinášajú.

Vzťah s matkou sme nadväzovali v ranom detstve už v čase, ktorý si ešte nepamätáme. Matka hrala vtedy v našom živote úlohu Boha: poskytovala nám potravu, teplo, svetlo, ochranu, pocit bezpečia. Plnila všetky naše potreby vyslovené, resp. vyplakané, i nevyslovené, čím vytvorila v nás dôveru k nej, k svetu i k sebe samému a tiež aj k neznámemu Bohu. Postupne sme svoje vzťahy a svoju dôveru rozšírili na otca, súrodencov, ďalších príbuzných a cudzích ľudí. Neskôr sme dôležité vzťahy nadväzovali so spolužiakmi, kamarátmi a priateľmi. Vzťahy sú pre nás dôležité v osobnom i pracovnom živote. Druhí nám nastavujú zrkadlo, v ktorom vidíme svoje tiene, nielen svoje klady.  Jan kedysi hovorieval, že do nás vidia tí druhí, nie my sami.  Sami sebe ťažko priznáme tienisté stránky, avšak tie svoje radi nájdeme na druhých. V poslednom čase o tomto často uvažujem. Tento týždeň to v jednej situácii vyjadrila moja kolegyňa, že človek sa nájdením chýb na tých druhých, chce oslobodiť od chýb vlastných. Keď mal môj o starší  brat „už“ 15 rokov a poúčal ma o veľkom svete, povedal mi vetu, ktorú si spolu s úsmevom pripomíname dodnes: „Pamätaj, že ľudia majú chyby, a niekedy aj ja!“ Bolo to v jeho období puberty, keď človek zoči voči v odkrývajúcej sa realite stráca sny o vlastnej vševedúcnosti a všemohúcnosti. Zároveň mi táto jeho veta pripomína aj druhú stránku: v prostredí bezpečia dokážeme odložiť pancier obáv a priznáme si vlastnú nedokonalosť a zraniteľnosť. V adolescencii a ranej dospelosti nadväzujeme vzťahy so svojím okolím, s ľuďmi mimo pokrvnej rodiny, ktoré pretrvajú desaťročia. Takéto pevné vzťahy už v neskoršom veku nenadväzujeme.

Naše vzťahy preveruje čas, upevňujú ich naše zlyhania, posilňuje ich naša rôznorodá pomoc druhým v ich potrebách, čo nám druhí dobrom vedome i nevedome odplácajú. V tejto záchrannej sociálnej sieti, ktorá nesie výrazné prvky Božej starostlivosti, prebýva Boh a do svojho prebývania volá aj nás. Volá nás cez záujem a pomoc najbližších,  priateľov, cez prijímajúcu prírodu, cez vzťah k nemým, ale napriek tomu výrečným zvieratám, cez krásu prírody, teplé slnečné lúče i svetlo hviezd. Voči ľuďom, živej i neživej prírode nadväzujeme vzťahy. Boh cez tieto vzťahy v nás koná; tvorí nás, tvorí našich príbuzných, priateľov a kolegov, a vytvára náš mikrosvet i makrosvet. Skrze nás, drobných ľudí, a naše vzťahy, Boh robí zemeguľu obývateľnou.

A tak sa podľa knihy Exodus z vyvoleného, zachráneného izraelského národa cez napomenutie kresťanskej obce v Ríme môže vyvinúť nielen Ježišovo napomenutie ako dohovoriť bratovi medzi štyrmi očami, ale tento istý Boh, ktorý žije od vekov až po dnes,  dal vznik a vzrast aj Spoločnej ceste, aby zažívala vyvolenie a záchranu z Egypta, svetlo dňa a zmierenie medzi bratmi i sestrami. Vzťahy, ktoré žijeme a upevňujeme, prinášame aj ľuďom, ktorí nemajú šťastie žiť v kresťanskej obci. A za seba môžem povedať, že často tu, v obci, Boha zažívam tak, ako povedal Martin Buber: „Svet, v ktorom žijeme, je tvorený kvalitou našich vzťahov.“