Radosť z Božej prítomnosti

Gabriela Buknová
2Sa 6,1-5.12b-19; Ž 24; Ef 1,3-14; Mk 6,14-29
15. 7. 2018, Strašice
15. neděle v mezidobí, cyklus B

Téma liturgie vyzdvihuje radosť z Božej prítomnosti a z Jeho požehnania nad imidž a „čo si ľudia o mne pomyslia“, keď sa budem/nebudem chovať tak, ako to odo mňa môj status očakáva!

V prvom čítaní stretávame SZ kráľa Dávida, ako spontánne, priam neviazane tancuje pred Božou archou, keď ju prenášali do Jeruzalema. Až máme pokušenie sa pýtať: Bol nadrogovaný? Bol vo vytržení Ducha? Ako ináč sa vážený kráľ mohol takto chovať, ešte keď pritom plnil úlohu kňaza – ako sme počuli, bol odetý do efódu – vykonával obety a na záver ľud požehnal. A to všetko pred tvárou výkvetu Izraela, 30 tisíc najelitnejších mužov!

Keď to porovnáme s prísnym bontónom a dodržiavaním pravidiel spoločenského správania, ktoré sa dnes vyžaduje pri verejných slávnostiach, oslavách, bohoslužbách… nie je priestor na bezprostrednosť a spontánnosť!

Zaiste, celá táto scéna je autorom štylizovaná, vyšperkovaná a zámerne vypätá až do konfrontácie s Míkal, kráľovou manželkou. Keď si uvedomíme, čo predstavovala archa, skôr koho mala symbolizovať, nepríde nám to až také bláznivé.

Archa, či truhla bola miestom, kde sídlila Božia sláva, kde bol prítomný Hospodin uprostred svojho ľudu. V knihách Samuelových sa píše, že Izraeliti o archu na čas prišli, keď ju ako vojnovú korisť v boji získali Filištínci. To bola hrôza. Hospodin, ktorý sprevádzal svoj ľud od výjdenia z Egypta v podobe ohnivého stĺpu alebo dymu, od nich odstúpil. Stratili Ho.

Preto radosť z jej návratu a prenesenia do Jeruzalema. Samozrejme, nesmieme zabúdať, že všetky tieto príbehy boli napísané až po návrate z Babylonského zajatia, keď bolo treba u unavených a deprimovaných navrátilcov znova zdvihnúť oduševnenie, hrdosť, nádej a vieru.

V závere úryvku Dávid požehnal zhromaždený ľud v mene Hospodina /v.18/. Pripomenul im, že Hospodin je verný, a že od samého začiatku zahrňuje svoj ľud požehnaním.

Na tento koniec SZ čítania nadväzuje úryvok z listu Efezanom.  Hneď v 3.verši nás ubezpečuje, že Boh nás požehnal všetkým duchovným požehnaním. Vyvolil si nás, aby sme boli svätí a nepoškvrnení v láske. Nejde o úsilie o našu dokonalosť – nech by sme sa akokoľvek snažili, sme len ľudia a naše slabosti nás vždy premôžu.

Ide však o to, aby sme sa odvrátili od hriechu, uverili v Božiu lásku a v Jeho milosť, ktorou nás obklopil a podopiera nás v našich slabostiach. O tom, že Boh je verný a aj keď je vzdialený, predsa je blízky, svedčil Ježiš, ktorý prišiel na zem, aby vydal svedectvo o Božej láske a prítomnosti  svojim životom a smrťou.

Podľa žalmistu len človek s čistým srdcom je schopný vidieť Boha, prebývať v Božej prítomnosti, odniesť si požehnanie od Hospodina a vztiahnuť na seba – prisvojiť si ospravedlnenie od neho skrze Ježiša. Zavŕšený bude tento proces až na konci vekov, keď bude všetko zjednotené.

Úryvok z Mk evanjelia – rozprávanie o smrti Jána Krstiteľa – nám na prvé počutie môže pripadať nemiestný, nezapadajúci do vyvolanej atmosféry oslavy, milosti a Božej prítomnosti.

Ale naopak. Oblúkom akoby sa vracal k SZ čítaniu o Dávidovi, požiadavke čistého srdca i ubezpečeniu o Božej milosti a požehnaní.

Herodes je úplným protikladom toho, čo predstavujú čítania a žalm!

Herodes je panovník – rovnako ako Dávid. Poriada slávnosť. No jej stredobodom nie je Hospodin, ale on – oslava jeho narodenín! Pri tom nesmie chýbať alkohol, ženy, mladučká Salome, dvor veľmožov a významných osobností .

Herodes stratí vládu nad sebou – no nie pri tanci na počesť Hospodina – to by utrpela len jeho panovnícka dôstojnosť. Práve naopak: Aby neutrpela jeho dôstojnosť, aby nestratil tvár pred svojimi rovnako márnomyseľnými a mámenými spoločníkmi, poprie to dobré, čo v ňom snáď bolo a dá zabiť Jána Krstiteľa.

Pripomína trochu podobenstvo o rozsievačovi – zrno padlo na okraj a vtáci ho vyzobali skôr, ako mohlo vzklíčiť. Herodes síce rád počúval Jána Krstiteľa, aj keď mu tento nastavoval zrkadlo a vôbec ho nešetril v kritike za jeho nemorálny život, no jeho životný štýl a nechuť zmeniť sa, otvoriť sa a dať priestor Božej milosti nakoniec zvíťazili.

Božia milosť a požehnanie sú prítomné, no je na rozhodnutí a slobodnej vôli každého jedinca, či im dá priestor!