Počuli sme rôzne čítania z Biblie. Z rôznych období života Božieho ľudu. Ale všetky majú spoločné jedno: prísľub, nádej, očakávanie a v evanjeliu podľa Jána aj naplnenie.

Proroci ohlasovali príchod Mesiáša, ktorý bude vládnuť spravodlivo a verne. Ľud očakával mocné Božie činy, také, aké si pripomínal za čias vyslobodenia zo zajatia, či najvačšej slávy za kráľa Dávida.

Ale zároveň poukazovali na budúcnosť. Videli ďalej, akoby ponad: Mesiáš príde, aby nastolil iné kráľovstvo. Nám zatiaľ nepochopiteľné. Upriamovali pozornosť na víziu návratu k celistvosti, bezpečia, ochrany.

Pre Izraelitov to bola ťažká predstava. Príliš nehmotná, abstraktná, eschatologická. Čakali politického Mesiáša. Dokonca ani Ježišovi najbližší priatelia to nechápali. Aj keď mali záblesky poznania Ježišovej slávy /napr. premenenie na Hore, vyznanie Ježiša ako Mesiáša a Syna božieho/, boli to len okamihy.

Sám Ježiš musel priznať: Až ja odídem a pošlem Ducha pravdy, ten vám všetko pripomenie a ozrejmí. Potom sa rozpomeniete na moje slová a pochopíte ich v novom svetle. Všetko do seba zapadne a dá vám nový zmysel.

Keď potom Ježiš prišiel medzi ustrašených a bezradných učeníkov, priniesol im pokoj a Ducha svatého. Vo viere, že Ježiš premohol smrť a žije, mali a mohli prijať a spracovať všetko, čo s Ježišom skúsili a počuli, kým bol ešte s nimi ako človek. Najprv oni  museli uveriť, aby potom o osem dní mohli prehovoriť k davu, ako budeme počuť zajtra. Najprv bolo potrebné súkromne, v užšom okruhu vidieť Zmŕtvychvstalého a obdržať poslanie od neho spolu s prísľubom pokoja. Uvedomiť si a prijať, že už sa to deje, ale ešte nie v plnosti. Už a ešte nie.