V dnešnej záplave textov, ktoré zahŕňajú celý pašiový príbeh, evanjeliové udalosti Palmovej nedele, kľúčové čítania z Iz 50 a Listu Filipanom, je ťažké vybrať si, na čo sa zamerať, čo si myslieť, ako sa cítiť.
Ja by som uviedla pár myšlienok z Listu Filipanom. Chválospev tohto listu, spievaný v ranej kresťanskej komunite, odvážne opisuje onú „tajnú hodinu“, kedy Boh v Kristovi obrátil parabolu života – kedy sa z rastu stáva ubúdanie (R. Rohr).
Všetko sa začalo veľkorysým vyprázdnením – kenosis, ktoré nazývame VTELENÍM v Betleheme, a končí UKRIŽOVANÍM v Jeruzaleme.

Ježiš tak predstavuje úplnú Božiu solidaritu s ľudskou situáciou a lásku k celému ľudstvu. Ako by hovoril: „Nič ľudské mi nie je odporné.“
Boh sa rozhodol zostúpiť – v protiklade s naším ľudstvom, ktoré chce ovládať všetko, vykorisťovať, šplhať sa, dosahovať výkony – jednoducho uprednostniť „modus vivendi mať“, nech to stojí čokoľvek.

Je to výzva možno k tomu, aby sme tento proces obrátili – ako spomína Rohr: Ježiš opúšťa výstup k Bohu, a to Božím spôsobom a v Božom čase – „a preto ho Boh povýšil a dal mu meno nad všetky iné mená.“
Ježiš je ustanovený ako ľudský vzor – meradlo na nebi – ako aj nádejný vzor Božskej premeny. Kto by si pomyslel, že cesta nahor môže byť aj cestou nadol? Pavol to nazýva tajomstvom. Dôverujte tomu, čo je dole, a Boh sa postará o to, čo je hore.

Pane Ježišu, ak si skutočne Pánom dejín, ukazuješ nám plán, smer a zmysel ľudskej cesty. Ide len o našu ochotu dôverovať a nasledovať tvoju pokornú cestu.
Hľadajme inšpiráciu u Krista, ktorý nezneužil svoju rovnosť s Bohom, „ale sám seba zmaril, upozadil, doslova sa učinil prázdnym“, aby druhí mohli žiť.
Skúsme to – uvoľní sa v nás mnoho súcitu a lásky. V jeho kríži zároveň vidíme svoje kríže a v jeho výkriku nádeje môžeme započuť vlastnú nádej a začať žiť nový život.