Minulý víkend sme začali čítať knihu Jób. Autor je neznámy a o dobe vzniku sa názory rozchádzajú. Spravidla sa však kniha datuje do doby babylonského zajatia. Je to dráma, jej jadrom je utrpenie. Zaoberá sa podrobne pálčivým problémom, ako sa zhoduje s Božou spravodlivosťou to, že dobrý človek musí vo svojom živote tak veľa trpieť. A prakticky: ako môže človek spojiť bolesť so svojim životom?
Odpoveď na otázku utrpenia, alebo prečo sa zlé veci stávajú dobrým ľudom, možno hľadať iba v urputnom zápase viery. Jób vedie tento zápas na niekoľkých frontoch:
– jednak proti obvineniu „zo zištnej viery”, ktorá službu Bohu podmieňuje bohatým božím obdarovaním (z pohľadu Satana)
– jednak je lepšie Bohu zlorečiť a tak umrieť (pozícia jeho ženy)
– a jednak proti tomu, že zhrešil, že sa nejako previnil a Boh ho za to trestá (stanovisko priateľov)
Jób sa s Bohom háda, nerozumie tomu, čo sa deje, kladie otázky, na ktoré nemá odpovede. Vo svojom zúfalstve klesá, ale temnota ho nepohltí. Ostáva iba viera a nádej, ktoré ho vždy zdvihnú. Od chvíľ najhlbšieho zúfalstva, pokorený a ponížený až do morku kostí, sa musí prebojovávať k novým nádejam, od zdôrazňovania vlastnej spravodlivosti až k pokornému zamĺknutiu pred Bohom. A Boh robí to, čo mali robiť Jóbovi priatelia. Boh počúva a mlčí. A keď prehovorí, je šťastím bez seba. Akákoľvek odpoveď je lepšia než žiadna. Na všetko však neodpovedá, vždy zostáva priestor tajomstva a nevedenia. A to je priestor pre vieru. Je to ochota žiť bez nutnosti mať na všetko odpoveď. A to je žitie v dôvere.
Náš život je permanentným konfliktom svetla a tmy. Na jednom mieste nám odkrýva zmysluplnosť a na inom ju zase popiera. Svet nie je iba čierny. Je čierny a biely:
– nielen surová, slepá brutalita, ale aj zázrak blízkosti a solidarity.
– nielen bezmocnosť, ale i fenomén slobody.
-nielen utrpenie, ale i tichá radosť.
– nielen kliatba smrti, ale i požehnanie života.
Naše skúsenosti poznania dobra, slobody, dar lásky, blízkosti v nás prebúdzajú životnú silu nádeje. Človek nemôže žít bez nádeje. Keď zomrie nádej, zomrie i človek. A byť človekom tak zároveň znamená zažívať, podstupovať nepretržitú krízu nádeje. Má zmysel kráčať tvrdohlavo proti prúdu zla, agresivite, ľahostajnosti sveta. Nemôžeme rezignovať, ak chceme zostať ľuďmi, nemôžeme sa prestať pýtať na dôvody svojej nádeje. Potrebujeme k tomu dobrého Boha. Myslím, že v dnešných zlomových časoch obrovského utrpenia na zemi, sa môžeme pokúsiť s pokorou a dôverou hľadať nádej.
Dietrich Bonhoeffer v beznádejnom čase vojny, kedy bol väznený, si kládol otázku: Kde v tom všetkom je Boh? „Boh sa necháva vytlačiť zo sveta na kríž. Boh je vo svete slabý a bezmocný. Kristus nám nepomáha silou svojej všemohúcnosti, ale silou svojej slabosti-svojim utrpením.”