09.06.2024, 10. nedeľa v období cez rok B, Marianka

Magdalena Mihaliková

V dnešnom prvom čítaní je hlavnou postavou prorok, velknaz Samuel a jeho poradcovia, starší z ľudu. Poradcovia si uvedomovali Samuelovo poslanie a rešpektovali jeho vyvolenie Bohom. Oni sami i zverený národ boli však nespokojní. Chceli byť aj navonok viac rešpektovaní, dôležitejší, potrebovali viditeľné znaky efektívneho vedenia spoločnosti a najmä viditeľné úspechy takéhoto riadenia. Slúžiť niekomu významnému je česť: keď je dôležitý  vladár – predseda, premiér, prezident, a niečo dobré sa mu podarí, je to potešenie tých, ktorí si ho zvolili. Mať silného, bohatého, výrečného vodcu zvyšuje kolektívne sebavedomie tých, ktorí zvolili a každému voličovi dáva vedomie úspešnosti, ktoré jemu samému chýba.

Zastavme sa na chvíľu pri tom, kedy nám nestačí vnútorná istota byť božím priateľom, kedy potrebujeme mať niečo viditeľné, rukolapné; niečo, čo budem vedieť nielen ja, ale najmä tí druhí. Je to obyčajne vtedy, keď moje vnútorné naplnenie nie je dostatočné, keď je moje vnútro vyprázdnené a potrebuje vonkajšie znamenie.  Aj židovský národ pod Hebrejským prorokom Samuelom potreboval znamenie väčšie, než starnúceho Samuela. Samuel nebol silným vodcom, ktorý búchal po stole, nemal silné reči, bol to človek ducha. Jeho synovia sa mu vymkli nielen z jeho rúk, ale aj z jeho vplyvu. Samuel načúval Hospodinu, mal s ním horúcu linku. Hospodin bol pre neho osobný Boh. Hebrejský národ vnímal Boha ináč. Osobný vzťah k Hospodinovi mal Samuel, nie národ. Sprostredkovateľom medzi Bohom a národom bol kňaz – prorok Samuel, ktorý vykonával rituálne obety a komunikoval s Bohom bez prostredníkov. Starozákonní proroci sa pôvodne nazývali vidcami (róé) alebo veštcami (hozé), na ktorých sa ľudia obracali vtedy, keď sa chceli Boha na niečo spýtať. Ako hovorí Wikipedia, na rozdiel od dnešného chápania, prorok nie je človek, ktorý by predpovedal budúcnosť, ale je to Boží prostredník, človek (muž, ale v starších textoch i žena), ktorý sprostredkováva kontakt medzi Bohom a ľuďmi.

Vráťme sa však k prorokovi Samuelovi, k situácii, ktorú zažil. Jedného dňa za ním prišli starší z ľudu, aby im ustanovil kráľa, ktorý ich bude súdiť. Samuela toto veľmi prekvapilo a nebol za to. Modlil sa k Hospodinovi, hľadal u neho svetlo. Hospodin Samuelovi povedal, aby starších a ľud jednoznačne a bez príkras upozornil na dôsledky ich konania. Tým, že budú musieť dávať kráľovi desiatky, bojovať v jeho vojsku, vydržiavať obrovské služobníctvo, budú musieť dať kráľovi svoje najlepšie vinice a olivové háje.  Stratia nielen majetok, ale predovšetkým svoju slobodu…!

Zostať vnútorne slobodný napriek vonkajšej neslobode nie je ľahké. V týchto dňoch nám môže byť príkladom storočný Otto Šimko, ktorý prežil holokaust, bojoval proti fašistom v povstaní, komunisti ho ako právnika postavili k sústruhu a teraz je príkladom neslobodným ľuďom v tom, že sa stal tvárou Munície pre Ukrajinu na Slovensku. Otto Šimko zažil niekoľko režimov a vyjadril, ako sa človek správa rovnako už po tisícročia, keď hovorí: „Keď vznikol slovenský štát, národ bol nadšený – konečne sme slobodní. Potom prišli komunisti a bývalí gardisti sa stali veľkými straníkmi. Veľmi často je medzi nami tendencia, ktorú by som nazval sebazáchovou malého človeka. Pridať sa k tomu, kto je práve pri moci. Prispôsobiť sa.“ Novinár Matúš Kostolný hovorí, že Otto je pre neho jedna z posledných priamych liniek k prvej republike, k idealizmu, že svet bude jedného dňa krásne miesto pre život. Otto je nádej, že veci sa nemusia zhoršovať a ľudia nemusia zatrpknúť a byť zlí. Otto sa celý život snažil nie mať, ale byť, alebo aspoň sa každý deň stávať tým, čím by chcel byť. Sv. Pavol v 2. liste Korinťanom to dnes vyjadril jednou krátkou  vetou, že aj keď navonok hynieme, vnútorne sa deň zo dňa obnovujeme. Toto krátke súčasné súženie nám prinesie večnú slávu, ak budeme mať na mysli nie viditeľné, ale neviditeľné.

Prorok Samuel mal pravdu, keď sa obával, že ľud pod vládou kráľa ide do vysokého rizika a svoju situáciu si výrazne zhorší. Slepá vernosť autokratickému kráľovi je vysokým rizikom i dnes. Vnímajúc situáciu v krajine, v ktorej žijeme, vnímajúc autokratických vodcov od Ameriky po Európu, zhoršujúce sa podmienky pre prežitie zdravého rozumu  – uvažujem, k akému dnu ešte táto krajina a svet má dospieť, aby sme sa poučili. Na strane druhej máme nádej: extrémne situácie sú príležitosťou, a vnímavým ľuďom pomôžu získať vnútornú zrelosť. Človek, ktorý utrpením dozrieva k sebe, dozrieva do pravdy. Podľa Viktora Frankla (2007) ak človek trpí́ napr. nejakou chorobou, neskončí, existenciálne sa môže dostať̌ na vyšší́ stupeň̌, teda vnútorne rásť̌. Utrpenie je výkon a rast, ale aj dozrievanie. Človek, ktorý́ vyrastá́ nad seba, dozrieva k sebe samému. Dozrievanie spočíva v tom, že človek získava vnútornú́ slobodu – napriek vonkajšej závislosti. Človek je slobodný́ v tom, že môže zaujať hodnotový postoj voči okolnostiam a podmienkam, ktoré ho obklopujú. Je to vnútorná sloboda za všetkých podmienok, ktorá nepozná žiadne podmienky.