Motto: Kristus – znamenie čias, ktorému sa bude odporovať. /Lk 2,34/ On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať.
Predstavujem si deň plný zhonu a horúčkovitých príprav na večerné slávenie Paschy. Ešte treba čo – to dokúpiť na trhu, vybrať vhodné jahňa alebo kozliatko zo stáda, piecť nekvasené chleby, dohliadať na deti, postarať sa o chorých a starých. Chvat a pripravenosť toho dňa, kedy Hospodin prechádzal egyptskou krajinou, sa už dávno zmenili na starosť o čo najsviatočnejšie prípravy na pripomienku a oslavy toho dňa. Tak ako u nás na Vianoce či Veľkú noc – plno zvykov, tradícií, ale aj povier a nepodstatných vecí, ktoré si uzurpujú svoje právo na existenciu. Veď od tej Udalosti už prešli stáročia. Stala sa legendou – v ktorej je ťažké odlíšiť, čo je pravda a čo bájka.
Do toho akýsi hluk z ulice. Čo sa to deje? Nejakých troch odvádzajú na popravu za mesto. Akýchsi dvoch lotrov, ktorí už dlho boli vo väzení . Povstalci? Násilníci? Vrahovia? Možno všetko v jednom. K nim napochytro pridružili Ježiša z Nazareta. Sú o ňom rozporuplné informácie: pomáhal ľuďom – uzdravoval ich a kŕmil, vraj piatimi rybami a dvoma chlebmi /či naopak/ nasýtil veľký zástup ľudí. A hlásal, že Hospodin už čoskoro nastolí svoje kráľovstvo, ba že ono je už dokonca tu. Ale nakoniec sa vraj prehlásil za Boha, preto ho naši veľkňazi zavrhli a vydali Rimanom, aby ho ukrižovali. Chudák, možno bol len pomätený, ale jeho reči mohli naozaj vyvolať povstanie, a to teraz, keď je Jeruzalem plný ľudí z celej krajiny, by nebolo dobré. Mohlo by dôjsť k rozsiahlym nepokojom a ich potlačeniu rímskym vojskom. A k veľkým stratám na životoch. Preto je lepšie, keď jeden človek zomrie, než by mal zahynúť celý národ! /J 11,50/. Jeho krv na nás a na naše deti! /Mt 27,25/
Tak nejak mohol vyzerať ten deň, keď Ježiša odsúdili, vydali Rimanom a ukrižovali. Niektorí ľudia tomu nevenovali pozornosť, niektorí si našli čas a išli sa pozrieť na verejnú popravu. Veď pre zvedavý dav je to vzrušujúce povyrazenie – dívať sa na niekoho, kto trpí. Ľutovať ho, možno mu to priať – mal držať hubu a krok – nemusel takto dopadnúť. Alebo len byť súčasťou masy. Len malá hŕstka priateľov, žien a prívržencov ho s účasťou a so slzami pozorovala z bezpečnej vzdialenosti. Ale ani oni nerozumeli, o čo vlastne ide. Aký dôležitý je dnešný deň, aký je to medzník a že po dnešku už nič nebude ako predtým!
Matúš to v 27, 45-56 opisuje veľmi pôsobivými obrazmi: nastala tma, roztrhla sa chrámová opona, zem sa zatriasla, skaly pukali, hroby sa otvárali… Strážcovia ukrižovaných sa až vydesili: On nebol obyčajný človek – bol to Boží Syn. /J. Mrázek – Český Ekumenický komentár k Mt s. 477 a ďalej/ Je to súmrak, koniec všetkého, na čo boli dovtedy zvyknutí, čo považovali za normálne a obvyklé. Táto smrť otriasla svetom. Presiahla bežnú provinčnú popravu v provinčnom meste.
Evanjelista celému príbehu dáva dva rozmery.
Na jednej strane je to poprava vnímaná ako hociktorá iná. A to je dobre – lebo ukazuje, že Ježiš si neosoboval žiadne privilégium. Zomiera smrťou rovnakou ako iní ukrižovaní, zarovno s nimi. Ako človek posledný z posledných, zavrhnutý, odmietnutý. Matúš mu nevkladá do úst žiadne silné reči, len opustenosť. Boh je opustený Bohom. Nevieme, či Ježiš dostal od Boha nejakú odpoveď na svoju modlitbu žalmu 22. Isté je len to, že tie jeho posledné chvíle boli medzi ním a Otcom. Počas života sa zjednocoval s Bohom tak tesne, že ho oslovoval Abba – Otče. Boh sa zrejme zjednocoval s ním, keď naňho ukazoval ako na milovaného Syna, v ktorom má zaľúbenie. V rozhodujúcej chvíli sa však k nemu nepriznal tak, ako by bol každý očakával, a ako s tým zrejme počítal aj Ježiš. Žalm 22 je výkrikom človeka ozaj trpiaceho, v najhlbších hlbinách utrpenia a opustenosti dokonca aj samým Bohom.
V druhom rozmere evanjelista práve spomínanými obrazmi hovorí, že to je zásadná udalosť, porovnateľná, ba dokonca významnejšia ako bol odchod Abrama zo svojej krajiny, i vyslobodenie Izraela z Egypta. Obrazom roztrhnutej chrámovej opony naznačuje, že v okamihu Ježišovej smrti bolo možné uvidieť z Boha to najviac, čo bolo možné. Otvoril sa pohľad do najsvätejšej svätyne, to, čo nebolo nikomu prístupné, sa prístupným stalo, starozákonný kult stratil svoje opodstatnenie. A to ešte pred fyzickým zničením Chrámu Rimanmi.
Nemohli rozumieť tomu, čo sa deje. Evanjelista Ján v J 16, 7-13 hovorí, že až po Ježišovom odchode príde Utešiteľ, Duch pravdy, ktorý ich uvedie do plnej pravdy.
My žijeme podobné časy. Tiež máme problém čítať znamenia čias, rozumieť tomu, čo sa deje. Svet je zmätený, rozporuplný, len nejako zo skúseností nás politológovia, sociológovia a dejepisci upozorňujú na to, že starý poriadok a usporiadanie sveta končí, prestáva platiť, ale nový ešte nie je nastolený. Tú skúsenosť čerpáme z dejín, ktoré sú spomienkami, ale aj akýmsi oknom do budúcnosti zároveň. Do budúcnosti desivej /ešte žijú pamätníci hrôz II. svetovej vojny/, ale aj nádejnej, že nové usporiadanie sveta nebude horšie, ako to doterajšie.
Evanjelisti písali svoje príbehy o Ježišovi pre kresťanov zo židovstva , aj z pohanstva v období cca rokov 70 -100. Písali ich vo svetle zmŕtvychvstania. Už vedeli, ako to dopadlo. Z Ježišovej smrti, z jeho odchodu do šeolu , do akejsi neurčitej, nedefinovateľnej šedej zóny prebývania mŕtvych svitlo veľkonočné ráno, keď bol hrob prázdny a Vzkriesený Kristus v ňom nebol. Ako sa to stalo, to je tajomstvo. Eschatologické tajomstvo. Ale budúcnosť – Božia spravodlivosť ako právo milosti a odpustenia hriechov – už začala /J. Moltmann – Ukrižovaný Boh, s. 161-273/.