Väčšina Biblie sú príbehy a svedectvá o skúsenosti s Božou prítomnosťou, s Jeho konaním a mocnými činmi. Ale vďačnosť a úžas vydržali našim predchodcom zakaždým len krátko. Pri prvých ťažkostiach sa vždy preukázala nespokojnosť, reptanie, obracanie sa za predchádzajúcimi, často len domnelými dobrami. Napríklad spomienkový optimizmus na život v Egypte. Ľud si viac cenil hmotné statky ako slobodu a zodpovednosť – viac hmotnú zabezpečenosť v otroctve a útlaku než formovanie nového národa – zjednotenie ľudu v slobode, zodpovednosti a v pokoji u Hospodina!

V NZ to nebolo oveľa lepšie. Za Ježišom išli masy – ale väčšina len pre dobrá, ktorými ich zahrňoval: zázračné a mocné činy /uzdravovanie, nasýtenie/. Prípadne pre očakávania, ktoré od neho mali – že bude politickým vodcom, mesiášom, ktorý vyženie Rimanov a nastolí moc kráľa Dávida – v plnom lesku, bohatstve, možno aj spravodlivosti na ľudský spôsob – oko za oko, zub za zub. Ale keď Ježiš ich predstavy nezdieľal, pokojne ho zavrhli ako buriča a toho, kto sa vydával za Boha.

Jeho kráľovstvo, ktoré nebolo z tohto sveta, ale bolo založené na otrockej službe /umývanie nôh, neužitoční sluhovia/, sebaodovzdaní Bohu a sebavydanosti službe ľuďom, nebolo pochopené a prijaté väčšinou, ale len malými skupinami ľudí. Väčšina sa s takouto prítomnosťou Boha uprostred nich minula.

Dnes to nie je iné. Európa je akože kresťanská. Ale je to skôr náboženstvo, ako živá viera. Viera v pravdy a dogmy, dodržiavanie zákonov, nie viera založená na dôvere Bohu podľa vzoru Ježiša Krista . Takého Ježiša, ako ho podáva apoštol Pavol v liste Filipanom /Flp 2, 6-11/. V dnešnom úryvku listu Rimanom apoštol zdôrazňuje vieru, ktorá ospravedlňuje, prináša pokoj a milosť, ktoré sme získali práve prostredníctvom Ježiša. On takúto vieru žil, zdôrazňoval a pre vernosť a vytrvalosť takémuto osobnému Bohu – Abba, vernému v prisľúbeniach a milosrdnému v spravodlivosti položil život.  Ako by mohol pravdivo svedčiť o Božej prítomnosti, keby bol vycúval pred svojou „hodinou oslávenia“, ako mu to  radil Peter /Mt 16, 21-25/?

Boh je uprostred svojho ľudu. Ako J. Moltmann píše vo svojej knihe „Boh v stvorení“, Boh svet nielen stvoril a udržiava, on v ňom aj prebýva a odpočíva – prežíva v ňom svoj shalom – v prírode, stvorenstve, ľuďoch – a to prostredníctvom svojho Ducha. Nedá sa to logicky, ani prírodovedecky a technicky dokázať. Táto nádej hraničiaca s istotou sa dá uchopiť iba vierou a milosťou – pôsobením Ducha. Iba cez neho môžeme rôzne udalosti, situácie, „náhody“ prijať ako skúsenosť a mocné činy Boha vo svojich i cudzích životoch. Túto možnosť nám sprostredkoval Ježiš ako Kristus. Tak ako on sa celý svoj život hlásil k Bohu ako svojmu Otcovi, tak sa Boh k nemu hlásil ako k milovanému Synovi. Ako takého Ho vzkriesil a urobil Pánom na nebi i na zemi, v celom vesmíre po všetky veky vekov.

Napriek tomu ostáva otvorená otázka, s ktorou sa každý musí vysporiadať sám: Je Hospodin uprostred nás, alebo nie je?