Boh omilosťuje a povoláva – tak sme sa zhodli na téme liturgie.  Pokojne sa táto homília mohla volať aj  „Všetko je milosť“, alebo „Milosťou Božou som tým, čím som“.

Všetci sme sa narodili v nejakom čase, do nejakej krajiny a nejakým rodičom. Nikto z nás si to nevybral, bolo nám to dané do vienka. Žiadne sudičky, ale Hospodin si nás vyvolil ešte v lone našich matiek, nazval nás menom a zamiloval si nás. /Jer 1,5   Ž 139, 1. 13-16/. Aj na nás sa vzťahuje jeho výrok: Ty si moj milovaný syn/dcéra – v tebe mám zaľúbenie /Lk 3, 22/Niekedy sa nám to zdá neuveriteľné a nepravdepodobné – máme také a onaké obmedzenia, nedostali sme dobré vzdelanie, výchovu, dostatok pozornosti, možností, príležitostí, už nás kvária choroby, spoločnosť je v rozklade, cirkev i rodina nás sklamali – manželský partner, deti…každý z nás má celú paletu sťažností, nadávok, povzdychov  a iných negatív.

Na jednej z posledných modlitieb, ku ktorým sa Jan Konzal pripojil asi pol roka pred svojim odchodom, povedal:  „Málo som ďakoval. Nemal som čas. A to bola chyba.“  Hodne odvtedy na tieto jeho slová myslím.  Nič v našom živote nie je samozrejmé. Ani to, že dnes sme sa zobudili, alebo to, že včera sa nepokazilo auto a mohli sme sem pricestovať. Ani to nie je samozrejmosť, že tento dom a jeho domáca sú takí pohostinní a sú nám k dispozícií.  Ale najma nie je samozrejmosťou, že naše životné osudy sa vyvinuli tak, ako sa vyvinuli: „Milosťou Božou som tým, čím som“, vyznáva apoštol Pavol v dnešnom úryvku /1K, 15,10/.   Vo viacerých listoch a na viacerých miestach pokorne priznával, že predtým, než sa ho dotkla ruka Pána, bol horlivý prenasledovateľ Pánových nasledovníkov. Ale ajhľa – jeho horlivosť bola premenená, očistená, akoby prevrátená naruby a z vášnivého horliteľa za SZ Hospodina sa stal rovnako oddaný hlásateľ Krista a jeho evanjelia, ochotný položiť aj život. Vskutku zázračné obrátenie – Pavol ho vo svojich listoch sám priznáva, i keď úplne triezvym jazykom, nie ako Lk v Skutkoch ako senzáciu.

A nielen to. Uvedomuje si, že celá jeho činnosť, jeho práca, jeho úspechy vlastne neboli jeho. Bolo to posobenie Božej milosti, ktorá ho nielen očistila, povolala, ale aj uschopňovala a viedla pri napĺňaní Božieho diela. „Veď som sa namáhal viac ako všetci ostatní, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť, ktorá je so mnou.“ /1K 15,10/

V dnešnom evanjeliu, ale aj na iných miestach Ježiš často opakuje: „Neboj sa, nebojte sa“. Ale celá Biblia je pretkaná touto výzvou. /Iz 41,10-13   Ž 23, slová archanjela Gabriela Márií, Jozefovi, pastierom, a iné/. Dá sa povedať, že nám všetkým Boh hovorí: Nebojte sa. Doverujte mi, spoľahnite sa na mňa – ja som stále s vami. On je našim útočiskom, bezpečím, úkrytom.

Vie, o čom hovorí. Prišiel predsa na svet ako človek, ako jeden z nás, do nejakej neľahkej doby, do komplikovaných kmeňových a rodinných podmienok, musel sa pasovať s tým, čo vnímal ako vyvolenie a povolanie od Boha a ľudsky dopadol veľmi zle. Bol nám podobný vo všetkom okrem hriechu – zakúsil vzlety i pády.  Ale naposledy jeho pokora, poníženosť, odovzdanosť, poslušnosť, dovera boli odmenené: Boh ho povýšil a dal mu meno nado všetky iné mená, aby každý vyznával , že Ježiš je Pán na slávuBoha Otca /Flp 2, 9-11/.

Tak aj my možme čerpat zo skúseností popísaných v biblií, v životoch našich priateľov a známych, i v našich vlastných životoch: Koho Boh vyvolil, toho aj určil, a koho určil, toho aj povolal, ospravedlnil ho a dal mu svoju slávu /Rim 8, 29-30/. Odporúčam prečítať si a premeditovať celú Rim 8.