Práve sme si vypočuli Pašie , ako ich vnímala cirkevná obec  na sklonku 1.st. nášho letopočtu.  V ich podaní Ježiš nie je ako ovca vedená na bitúnok. Je to víťaz, ktorý už vopred vie, ako to dopadne, vie, že smrti nepatrí konečné víťazstvo, ale že ono patrí Bohu, Ježišovmu  Otcovi a Jeho kráľovstvu. Cez údesný popis smrteľnej úzkosti, mučenia a smrti preniká Svetlo. Svetlo, ktoré naplno zažiari na vigíliu prázdnym hrobom!

Je prirodzené, že udalosti Veľkého Piatku pôsobia skrušujúco. Pôsobili tak na účastníkov historických udalostí, historickej smrti Ježiša. Pekne to povedali dvaja učeníci idúci do Emauz: „My sme dúfali, že on vykúpi Izrael .“ Koľko nenaplnených nádejí, koľko zmarenej energie je v tej jednej vete!.

Každý z nás zažil udalosti zmaru v našich životoch, v životoch našich blízkych, priateľov, známych. Nikto z nás toho nebol a nie je ušetrený.

Niekedy ide o maličkosti, ktoré sa nám len vtedy, keď sa dejú, zdajú dôležité, ale po čase sa ukáže, že bolo škoda investovať čas a energiu, že o nič nešlo.

Inokedy však ide o vážne situácie, udalosti, postoje, kedy sa ,ľudovo povedané, „láme chlieb“.

Môže to dopadnúť dobre, aj za cenu strát rôzneho druhu, ale aj nemusí. Vtedy je ten zmar reálny, dlhodobý alebo aj nezvratný, fatálny, končiaci finančným, morálným neúspechom alebo aj stratou pozemského života.

Každá takáto udalosť je výzvou – či už pre samotného aktéra, alebo pre jeho okolie, ktoré je účastné jeho bojov a prehier.  Často sa až s odstupom času spozná, či šlo o prehru alebo nie. Aj rímsky stotník až po prebodnutí Ježišovho boku skonštatoval: „Naozaj bol Božím Synom“.

Drahí bratia a sestry, bolo by málo, keby sme len ustrnuli nad osudom historického Ježiša a oplakávali jeho utrpenie a smrť.  To by nás len vrhalo do beznádeje a depresií. Veď keď sa toto stalo Božiemu Synovi, kto môže dúfať, že obstojí lepšie? Na svete je toľko utrpenia, nepriateľstva, zloby, strachu, prenasledovania, vojen, nepokojov, teroristických útokov… Veľakrát za hodinu v každom kúte sveta niekto zomiera na kríži, ktorý si pripravil sám, alebo mu ho spôsobili iní.

Ale Ježišova smrť bola výnimočná. Zomrel, ale po troch dňoch bol hrob prázdny. Po šoku  Veľkého Piatku prišiel šok z prázdneho hrobu! Smrť nemá posledné slovo! Posledné slovo patrí Bohu, Bohu Abraháma, Jákoba, Jóba i Ježiša. On s Abrahámom uzavrel zmluvu, ktorú následne obnovoval s ďalšími aktérmi a ubezpečoval ich, že nezabudol, že sú stále jeho ľudom a on je ich Bohom.

Ježiš túto istotu a tesné spojenie s Hospodinom pretavil do hlásania Božieho kráľovstva. Ono je už prítomné, je tu medzi nami a v nás. Ešte ho nevidíme zreteľne, len kde – tu ho zahliadneme akoby v hmle alebo cez závoj. Občas sa tá opona roztiahne a my môžme zahliadnuť Božie kráľovstvo , Božiu slávu naplno.

Ježiš je prvotina, je prvý, kto prešiel tým údolím smrti, šeolom a rodiaca sa cirkev ho mohla zahliadnuť a vydať o tom svedectvo vo svojich evanjeliách, vo svojich spisoch ako radostnú zvesť.

Apoštol Pavol jasne hovorí: „Ak s Kristom žijeme a trpíme, s ním budeme aj vzkriesení“ (Rim 6,2-11, Rim 8,17).

Božie kráľovstvo nie je z tohoto sveta, ale životom, smrťou a vzkriesením Ježiša do tohto sveta vstúpilo. Ježiš je cestou, pravdou, životom, kľúčom k tomuto kráľovstvu.