Biblický text:  Marianka, 1.nedeľa pôstna, rok C

Témou dnešnej liturgie je dôvera, ktorá zachráni každého z nás i svet. 91. žalm je obrazom toho, ako sa starala o nás naša matka, keď sme boli malí a bezbranní. Navonok sa môže zdať, že si to vôbec nepamätáme. Zdanie neklame: naša mozgová kôra bola natoľko nezrelá, že si naozaj nemôžeme pamätať žiadne racionálne detaily. Pamätáme si toto obdobie však iným spôsobom, oveľa starším, a bližším spôsobom a nielen to. Z tohto obdobia celý život žijeme.

Pamätáme si kontakt pokožky na pokožku, dotyk na dotyk, každé pohladenie, ktorých matka rozdala na tisíce a my sme to ako deti – navonok – vnímali ako samozrejmosť. Každé nasýtenie, pohladenie, milé slovo, nasýtenie akéhokoľvek nedostatku zo strany matky si pamätáme ako nasýtenie hladu, ako prechod z mrazu do tepla. Matka bola pri nás stále, keď sme cítili akúkoľvek nepohodu. Z tejto jej neustálej starostlivosti o nás vyrástla naša vlastná dôvera v seba, v druhých, vo svet, dôvera v budúcnosť. John Bowlby dlhoročným pozorovaním prišiel na to, že každé dieťa je už od narodenia geneticky vybavené k tomu, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Žalm 91 hovorí o takomto základnom, bytostnom bezpečí, ktoré potrebujeme v každej minúte svojho života.

Život je večná zmena, a pesimista by mohol povedať, že stále kráčame do neistoty. Optimista povie, že všetko nejako dopadne a vo všetkom sa dá nájsť niečo dobré. Realista z 91. žalmu dúfa, že keď sa ocitne v pasci drsného lovca, Pán ho v hodine dvanástej vyslobodí. Tiež ste už na vlastnej koži zažili, že vás ochránil svojimi peruťami, aby ste si neuderili nohu o kameň. Hovorí nám, že dokonca sa nemusíme báť nielen čierneho strachu vo tme, ale ani strely na poludnie, ktorej dopad je jasne vypočítaný tam, kde práve stojíme. Aj v takejto situácii nás Pán stráži, nasmeruje, a vymyslí útočište, kde nepríde ani had, ani oheň. Môžeme si byť 100%-ne istí, že z každej kaše nás Pán dostane; keď ho voláme. Pán príde. Neznamená to, že nás nestretne lev, vretenica alebo drak. Znamená to, že títo nebudú mať nad nami moc, lebo keď budeme volať svojho Boha, on bude s nami v našom súžení, vytrhne nás z moci zla a dokonca – oslávi. Vystrojí hostinu, aby sme boli radi v prítomnosti s ním. Budeme sa môcť do sýtosti tešiť z radostí života a na jeho konci uvidíme svoju záchranu.

Keď sa vrátim k počiatočnej dôvere dieťaťa, ktorá zachráni každého z nás, nás spolu i  i svet, viem, že do budúcnosti môžem kráčať bez obáv. Na ceste bude mnoho kameňov i škodlivého prachu, ale on ofúkne aj miesto, kam má stúpiť moja noha. Ježiš pri pokúšaní diablom na hore bol tiež vedený takouto dôverou. Dôverou, ktorá nevidí vopred, čo bude, ale kdesi vzadu má uloženú bytostnú dôveru, že všetko dopadne nielen dobre, ale často lepšie, než si dokážeme ľudským rozumom naplánovať.