Obraz šírej planiny, vyprahnutej od slnka, a na nej  kam len oko dovidí, rozhádzané pozostatky mŕtvych, ktorí padli  pri vojne a nepokojoch.  Ani z tých pozostatkov už veĺa nezostalo. Len suché a od slnka vybielené kosti. Mäso a koža už dávno podľahli rozkladu, alebo ich zožrali supy.

Ten pohľad je tak bezútešný a beznádejný, že každý, kto sa pozrie, hovorí: „Suché sú naše kosti a zhynula naša nádej. Sme stratení“!  (Ez  37,11)

Ale prorok to nevzdáva. Hľa, Hospodin svoj ľud neopustí. Znova sa ho ujme. Dá mu svojho ducha a vloží doňho nový život. Národ ožije.

V dobe babylonského zajatia táto reč bola prorocká, ale hlavne v pozemskom zmysle. Zajatie skončí, a zvyšky Izraela sa vrátia do svojej zeme.  To sa okolo roku  539-538 pred Kr. naozaj stalo. Ale už to nebolo obnovenie štátu ako takého, ktorý  na počiatku Izraela zriadili Saul a najmä Dávid.  Izrael musel byť zbavený svojej štátnosti a národnej pýchy, aby spoznal, že len v Hospodinovi je jeho nádej a spása.

Dúfam v Hospodina,

Moja duša dúfa v jeho slovo.

Moja duša čaká na Pána

Viac ako strážcovia na ráno.    (Ž 130,5-6)

Dúfať, mať nádej – to je túžba po šťastnej budúcnosti, ku ktorej sme všetci povolaní (1Tm 2,4) Očakávanie  tejto budúcnosti má  základ v Božej vernosti, ale  mať na nej účasť nie je vecou samozrejmou, a tak akosi vopred danou automaticky.!

Boh sa nás ujíma ako prvý.  Túto ústretovosť a  nezaslúžené vykúpenie zdôrazńuje aj Ez:

… vovediem do vás ducha a ožijete (Ez 37,5)

… dám do vás ducha, ožijete a spoznáte, že ja som Hospodin (Ez 37,6)

Vykúpenie pôvodne znamenalo  naozaj peňažné vykúpenie otroka z otroctva. Dejiny spásy ukazujú snahu Hospodina o záchranu vyvolených z nadvlády  iných, a to nie len v pozemskom zmysle, ale najmä pre večný život. Túto snahu dovŕšil Kristus  vykúpením celého ľudstva  na kríži.

Na  nádeji na večnú spásu je postavené kresťanstvo.  Apoštol Pavol rozprestrel toto učenie  do veľkej charty nádeje práve v liste Rim .

Ako kresťania   môžeme   očakávať Božiu spásu s neotrasiteľnou nádejou.  Kristus svojim zmŕtvychvstaním vstúpil do Božieho kráľovstva a obdarováva nás svojim Duchom. Získavame tak podiel na Božom živote.  V spojení s Kristom sme naplnení Božím Duchom a tento nás robí ospravedlnenými deťmi Božími.

Ak teda vo vás  prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, tak ten, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, oživí aj vaše smrteľné telá svojim Duchom, ktorý prebýva vo vás.  (Rim 8,11)

Ako ospravedlnení  síce naďalej podliehame  telesnej smrti, ale v našom  smrteľnom tele existuje a pôsobí sila Božieho Ducha. Táto sila je účinná, a to už teraz,  nie až vo vzdialenej budúcnosti.  Začína sa v nás rozvíjať Boží život už tu na zemi, aby sa v úplnosti a dokonalosti prejavil vo vzkriesení.

Ako na to, aby sme ostali v spojení s Kristom, a tým aj ospravedlnenými božími deťmi, hovorí  Ježiš  Marte: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.  Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Kristus, Boží syn, ktorý má prísť na svet.“

Drahí , čo viac môžeme želať jeden druhému: Aby sme mali takú pevnú vieru a nádej, ako mala Marta z dnešného evanjelia. V istotu Božej lásky k nám, v jeho božiu náruč, v ktorej nás opatruje a podopiera svojou mocou, a povzbudzuje nás  dôverovať aj proti všetkej nádeji! Amen.