Všetko v dobré obráti

Mária Savková
Iz 2, 1-5; Ž 122; Ř 13, 11-14; Mt 24, 36-44
1.12.2013
1. neděle adventní

V adventnom čase očakávame narodenie Krista. Otvára sa nám cesta nádeje, očakávania, dialógu a dôvery.

Čakať dnes na čokoľvek v našom hektickom, uponáhľanom svete, je dosť problematické a dosť nepraktické. Už v samotnom slove je formulácia nie celkom dobrovoľná, ale niečo, čo sa musí.

Čakanie má v náboženskom zmysle iný rozmer. Vnímame ho ako pozvanie, ako darovaný čas, než len ako smieť, či musieť čakať. Možno ako príležitosť vhĺbiť sa do seba, zastaviť sa, zamerať sa na to, čo je možno v chvate dní a starostí niekde v úzadí.

Sú v našom živote situácie, kedy je čakanie neznesiteľné, bolestné – neistota z výsledku lekárskej diagnózy, existenčná neistota a zo straty zamestnania…

V známej divadelnej hre „Čakanie na Godota“, sa stáva čakanie absurdným, pretože čakajúci nevedia, na čo vlastne čakajú.

Čo znamená čakanie vo viere, v kontexte posledných vecí človeka? Je to čakanie v hlbokej dôvere, že to, na čo čakáme, aj príde, skôr či neskôr.

Naše čakanie má zmysel, cieľ – a tým je naša spása, vtelené Slovo, Boží Syn, darovaný svetu nezištne, z božej milosti.

Veríme, že Boh na konci vekov dá všetko do poriadku a zavládne kráľovstvo mieru a spravodlivosti. Za svoj život, konanie nesieme každý vlastnú zodpovednosť, preto je o to viac aktuálna výzva k vnútornej premene a bdelosti. Viera v druhý príchod Krista, ako to očakávali aj prví kresťania, ovplyvňuje náš život už dnes, aspoň by mala v kontexte výzvy: Bdejte, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.

Tento čas stíšenia, nádeje je pre mňa časom dôvery. Učím sa dôverovať, že môj život má schopnosť rásť a rozvíjať sa, že raz vyústi do Božej večnosti. Jeho prítomnosť v mojom živote mi dáva odvahu povedať Mu každý večer:

 

    Ty máš môj život vo svojich rukách, držíš ma v náručí.

    Ty si prišiel na svet aj kvôli mne

    Ty si ten, ktorý dávaš všetkému zmysel, ktorý nakoniec všetko v dobré obráti.