Dať všetko zo svojho nedostatku

Možno sa opýtate a pozastavíte nad tým, ako je možné dať VŠETKO a ešte k tomu z  NEDOSTATKU ? Veď psychológovia často hovoria, že môžme dať len to, čo máme, a v takej kvalite, akú vlastníme.  Keď naše zdroje vyschli, nemáme čo dať. Platí to na rovine hmotnej, citovej, duchovnej.

Ale Biblia nás na viacerých miestach presviedča, že to tak nie je.  Čo je ľuďom nemožne, Bohu /s Bohom, u Boha/ možné je. Kniha Rút je krásnym svedectvom, ako sa formou novely s problematikou vyrovnali SZ pisatelia. Ale aj tvorca Mk evanjelia siahol v dnešnej perikope po podobnom probléme.

Spoločnými hrdinkami knihy Rút i príbehu evanjelia sú ženy a vdovy. V SZ i v časoch Ježišovho pozemského života byť dieťaťom alebo ženou nebola žiadna výhra. Obe skupiny ľudí nemali žiadne alebo skoro žiadne práva. Boli odstrkované, využívané, odkázané na pomoc a milosrdenstvo príbuzných alebo obce. A byť vdovou, ešte k tomu bezdetnou – to už bola hotová pohroma!

SZ pamätal na tieto skupiny ľudí na okraji – deti, ženy, vdovy, siroty, cudzincov. Nariaďoval milosrdenstvo a pohostinnosť, v prípade vdov levirátne manželstvá. Ale sebelepšie nariadenie nefunguje, ak nie je ochota srdca. A príbehy SZ i NZ i žalmy sú toho plné.

V našich príbehoch sú vdovy predstavené ako osoby, ktoré sú si plne vedomé svojho nevýhodného postavenia. Vo svojej bezmocnosti dôverujú Bohu. Vdova z z Mk evanjelia sa nepohoršuje nad správaním zákonníkov a kňazov /ktoré  v prvej časti evanjelia kritizuje Ježiš/. Nekritizuje ani prepych chrámu a nákladnosť bohoslužieb. Nehľadí na formu – ale na obsah – Božiu prítomnosť a fakt, že pred Bohom nič nevlastníme a oproti jeho veľkosti sme ničím. Plne sme odkázaní na jeho milosrdenstvo. Boh je dobrý, síce trestá otcov na synoch až do štvrtého pokolenia, ale požehnáva do tisíceho pokolenia. /Ex 20, 5-6/.

A keďže je sama chudobná, má potrebu Bohu lásku nejako vyjadriť a opätovať. Robí to starostlivosťou o kultovné miesto, o chrám, kde podľa jej presvedčenia Boh sídli.  Všetko má od Boha, všetko mu vracia.

Príbeh o Noemi a Rút je podaný ako novela, oveľa plastickejšie a košatejšie, ale vyjadruje rovnakú myšlienku: Spoľahnutie sa na Boha. V tejto súvislosti ma napadol aj odsek Mt 6, 25-34, kde Ježiš dáv za príklad nebeské vtáctvo a poľné ľalie – o ne sa Boh perfektne stará. O čo viac sa postará o svoje deti?

Spoľahnúť sa na Božie vedenie a podriadiť mu svoje životy a konanie vyžaduje veľkú dôveru, skúsenosť s Bohom ako s niekým, kto sa už niekedy v minulosti postaral. A Noemi aj Rút už priazeň Boha zažili: Keď bol v Izraeli hladomor, Boh vyviedol jej manžela i ju a dvoch synov do Moábu, kde vtedy panovala hojnosť. Šťastne sa tam oženili, a vyzeralo to veľmi sľubne. Potom však Hospodin nepochopiteľne zasiahol a ona pochovala muža i synov. V jednom okamihu mala všetko, a naraz nemala nič. Z dostatku a zabezpečenia padla do ničoty. Zlomená a nešťastná, bez perspektívy sa rozhodla vrátiť domov. Ale aj vo svojej bolesti myslela na to, že jej nevesty by sa mali a mohli znovu vydať, a tak si zabezpečiť svoju budúcnosť.

Jej obetavosť a ochota pustiť nevesty, aby prestali trúchliť za svojimi manželmi a znovu sa vydali, bola odmenená. Rút sa rozhodla vzdať sa istoty vo svojej zemi, aj istoty svojho náboženstva a odprevadiť svokru do jej zeme. Zdieľať s ňou jej budúcnosť, jej neistoty.

Na oplátku Naomi vymyslí plán, ako Rút vydať za Boáza.

Vyzerá to ako také krásne vzájomné tancovanie, prejavovanie si náklonností, lásky, pozornosti a ústretovosti tak od žien, ako aj od Boáza. Je to akoby zhluk náhod, ktoré krásne do seba zapadnú a povzbudia aktérov aby konali, aby podnikli ďalšie a ďalšie kroky.

Všetci dávajú a zároveň prijímajú zo svojho  nedostatku:

  • Boáz z neistoty, či sa mu investícia do Rút oplatí /je pekná, priateľská, obetavá, ale predsa len  je cudzinka- Moábka, a ním splodený syn bude jeho príbuzného/
  • Rút z neistoty, či jej vydanie sa Boázovi  v humne bude pochopené a prijaté správne, ako potreba ochrany, alebo či na ňu bude pozerať ako na ľahkú ženskú
  • Noemi z neistoty, čo ju po návrate z cudziny doma čaká a či plán, ktorý vymyslela a Rút ho má zrealizovať – klapne.

Príbeh oboch žien zdôrazňuje odvahu viery , Boázovo milosrdenstvo a Hospodinovo riadenie udalostí.

Záchrana sa deje skrze Boáza, ale odkazom k Dávidovi /cez Obeda/ smeruje a ukazuje vlastne až k Ježišovi. Vykúpením zachraňujú z bezvýchodiskových situácií, dávajú novú nádej a otvárajú perspektívnu budúcnosť.

Ďalším dôležitým prvkom je  milosrdenstvo, solidarita. Príbeh tak rozpráva o milosrdenstve a záchrane, ktorú preukázal ľudia, aj Boh. Ukazuje tak na to, čo má byť náplňou ľudského života: účasť na obecenstve Božieho ľudu, zápas o podiel na Božom zasĺúbení a milosti, skutky milosrdenstva a starostlivosti o opustených , núdznych a potrebných.

Na pozadí príbehu knihy Rút i príbehu Ježiša je možné poukázať na podivuhodné riadenie Božie v priebehu dejín. Záchrana človeka sa deje skrze vykupiteľa, ktorého si Boh povolal z tých, ktorí jeho záchranu potrebujú.  Noemi a Rút vložili svoju nádej do Hospodina – jednali s vierou. Hospodin  reaguje na ich vieru odmenou.